Kosovo I. - Kapitola prvá. Kultúrne šoky a hurá pod zem

Predošlí večer ma vydesil výpadok prúdu. Práve vtedy keď som už bol šťastný, že cesta na expedíciu skončila a miesto kde budeme prespávať je novostavba a izby sú pekne vymaľované a zariadené novým nábytkom. Muži vonku sa na niečom dohovárali a keď zavŕzgala garážová brána podo mnou, srdce mi prestalo biť a vyletelo mi do krku. Nastražil som uši a načúval som či nebudem počuť kroky na schodoch, preto sa mi orgány začali pomalinky vracať tam, kde patria. Ale aj tak som inštinktívne pod tričkom nahmatal krížik od starkej za potichu som začal odriekať modlitbu. Hukot motorov, ďalšie mužské hlasy. Ale toto je známy jazyk! Slovenčina! To je zvyšok expedície.

Pred domom sa porozsvecovali čelovky a na schodoch sa ozvali prvé kroky. Prvý kráčal Mentor. Vysoký Kosovčan s tmavými vlasmi, modrými očami a typickým dlhým krivým nosom. Za ním na poschodie vyšiel rovnako nosatý, prešedivelý Afrim, černohorský Albánec, ktorý staval bratislavský hotel Kyjev, preto hovorí celkom slušne po slovensky. Za nimi už len Slováci Janko, Dušan, Pišta, Peter, Štefan, Ďuro, Fredy a Hudec (tak sa mi predstavil, inak si všetci jaskyniari tykajú). Na záver ešte starí známi Lukáš a Martin. Každý si hľadá miesto na sedenie a veteráni balkánskych sa s "našimi" Albáncami poznajú už dlhšie takže ich rozhovori znejú veľmi podobne, ako známy telefonický rozhovor prominentného Slováka s iným obyvateľom Kosova.

Martin rozdáva darčeky. Čelovky, titánové lyždičky (lyžička s vidličkou v jednom nástroji) a mapy jaskyne Velika Klisura zostavenú podľa meraní z posledných expedícii a mne podáva tašku s polystyrenovými dózami s večerou pre mňa. A to ma teda zaujíma viac ako mapa, a to som nádejný kartograf. Moju večeru tvoria čevapi (u nás známe aj ako čevapčiči), par kúskov tradičného balkánskeho slaného syra, nakladané papriky plnené kyslou kapustou a ako príloha biele žemle. Tu zvané chlieb. Na dne tašky ostávajú dva tégliky. Vyberám jeden z nich a spýtavo pozerám na jedlo a potom na Martina. "Nič sa neboj, toto ti pomôže. Potom budeš môcť piť aj vodu z vodovodu". Spomenul som si na jeho rady z predošlého leta, keď som sa chystal do Bosny a okrem kultúry na Balkáne som chcel aj rady týkajúce sa stravovania. Piť tekutý jogurt bola najdôležitejšia. Odtŕham viečko s nápisom "Ayran" a púšťam sa do večere.

Medzi tým sa rozdeľujú roboty v jaskyni na zajtra, Mentor hodnotí plán ako namáhavý, lebo jaskyňa je plná vody. Pred pár dňami dokončili bránu do jaskyne a schody ku vchodu a osadili informačnú tabuľu a vraj sa nedostali ďaleko, lebo sa nechceli zamočiť. No zajtra každopádne budú musieť. Medzitým sa opäť rozsvecujú svetlá a Peťo vyťahuje plastovú fľašku s tmavočervenou tekutinou. Pištovi zasvietia očká, ten hneď vie o čo ide. Mne to docvakne až keď mi naleje pohár a privoniam k nemu. Peťovo ríbezľové víno minulé leto takmer zmarilo prezentáciu nášho vzácneho hosťa z Malajzie na jaskyniarskom týždni v Demänovskej doline. Ríbizliak je sladučký a to pána Dave-a oklamalo a ďalší deň si vyskúšal pravú slovenskú opicu. Každý si za pohár dá okrem Mentora, ten krúti hlavou, "Ten hore vidí, nemôžem". Afrim prevráti oči a pýta si ešte jeden. Asi to nebude s tými moslimami v Kosove až také strašné ako sa na Slovensku píše. Najedený zaliezam do tesco-spacáka ku piecke a jedným uchom počúvam príhody z jaskyniarskych akcií a zaspávam.

No spánok netrvá dlho. Napriek tomu, že vedľa mňa horí oheň v piecke, je mi neskutočná zima, na ktorú sa strhávam. A to mi vadí ešte viac ako chrápanie. Definitívne sa zobúdzam na muezínov spev okolo siedmej hodiny. Ale to nie som sám, kto je hore. V našej izbe spali aj Peťo, Hudec a Martin. Z horného poschodia sa trúsi premrznutý zvyšok. Až teraz sa dozvedám, že hore nie je žiadne kúrenie. Preto veľmi rozmýšľam na tým, ako veľmi potrebujem ísť do kúpelne, ktorá je rovnako na poschodí. Dielu vyriešia povinnosti. Je treba rozložiť rozložiť oheň. Takže si na seba obliekam všetko teplé oblečenie, ktoré mám a idem do garáže pomáhať rúbať a nosiť drevo. Narúbať bolo treba len niektoré polienka, lebo listnáč ktorým kúrime nebol veľmi hrubý. Moje učenie sa na Biogeografiu však nepokročila tak ďaleko, aby som to bol schopný určiť. Skôr ma zaujíma sekera, ktorú nájdeme. Vyzerá totiž úplne inak ako sekery používane u nás.

Po rozkúrení v piecke je čas na kávu. Má to však problém. Nemáme žiadnu. Pišta si spomenie, že včera večer sa bol "aklimatizovať" v blízkej kaviarni. Namiesto kávy však kávy si však doprial rakiju a pivo. Ja len prevraciam očami. Najskôr preto, že v "teroristickom emiráte" sa dá kúpiť tvrdý alkohol, a aj preto, lebo si nedokážem predstaviť, kto by už len mal o pol deviatej otvorenú kaviareň. Z batoha vyhrabem foťák a môžme vyraziť. Vraciame sa uličkou, ktorou sme večer prišli. Tu sú domy zachovalé, no každý má okrem prízemia ešte dve nadzemné podlažia. Vo vzduchu cítiť dym z dreva a počuť zvláštnu sinfóniu zvuku motorov elektorcentrál. Včerajší výpadok, zdá sa, nebol ojedinelý a v zime asi rozvodná sieť nezvláda snahu Kosovčanov zohriať sa elektrickými pieckami. Čo je však dychberúcejšie ako architektúra a okolité zvuky je ústie kaňonu Velika Klisura vykúkajúce z hmly.

výhľad do kaňonu a architektúra,

foto autor

Na moje veľké prekvapenie je kaviareň otvorená. Možno sa k pánovi majiteľovi dostal preklad Tarageľovho Baščovanského, kde sa hneď v prvom obraze budí Baščovanský svojho zaťa Osztatného slovami: "Podnikateľ nemôže vyspávať! Pre podnikateľa je spánok trestom, pretože nemôže podnikať". Nech je ako chce, pán kaviarnik už mojich prvých kamarátov obsluhuje po srbsky. Som prekvapený a je mi trochu ľúto, že tu nevyskúšam frázy, ktoré som sa včera naučil. Káva je však fantastická bez ohľadu na to, v akom jazyku som si ju objednal. Na takú dobrú by som musel ísť na Slovensku do nóbl kaviarne. No nemal by som k tomu asi ochotnú obsluhu aj keby tak by určite nestála len 50 centov. Áno, za čerstvo pomletú kávu, ktorá vonia po celej miestnosti, za žiadne tri v jednom, len pol eura. Tak si dám hneď dve. Spal som málo a energiu dnes ešte len budem potrebovať. Pena z macchiata je síce hustá, ale raňajky nenahradí, preto nastal čas na nákup. V prvom rade bolo nutné nájsť obchod s potravinami. Ako nám pán Rushdi vysvetlil, musíme sa vrátiť k domu a ísť na opačný koniec "ulice" a tam zabočiť v pravo. Potom to už vraj ľahko nájdeme. Nuž, aspoň bude príležitosť vidieť ďalší kúsok mesta a urobiť ďalšie fotky.

Hneď pri našom dome stoja ruiny domu zahádzané odpadkami. "Tu žili Srbi. Nestihli ešte predať pozemok, preto to tak vyzerá", vysvetľuje Martin. Mierim objektív, ale zadrží ma. "Nie je to slušné. Sami Albánci sa za to hanbia". Ďuri je rýchlejší a rozvaliny zvečňuje. Ďalší dom je však úplne odlišný. Je obohnaný vysokým múrom, má dve nadzemné poschodia a obytné podkrovie. Všade výklenky a balkóny a k tomu ešte náter v cukríkovo ružovej. Kým sa zabávame fotením, prvá časť našej skupiny je už v potravinách. Dohovárajú sa po samozrejme po slovensky a majiteľ obchodu s pokladníčkami za nich na to zazerajú. Zrejme majú slovansky hovoriacich osôb ešte stále plné zuby. Naplníme nákupne košíky chlebom, ajvarom, tekutým jogurtom, syrom a sladučkou baklavou. Počas hľadanie všetkého viac-menej potrebného mi vyrazí dych pohľad do jedného z roho obchodu. Majú tu miesto regály s alkoholom. Štyri regály nad sebou! Tu začínajú báchorky o ultraortodoxnej moslimskej krajine vážne krívať. Pochopil by som, keby bolo plné mesto turistov, tak je to všetko pre nich, neveriace hovadá. Lenže okrem vojakov sme tu snáď jediní cudzinci. S vedomím, že v prípade potreby máme kde "tankovať" ideme ku kase. S úsmevom na stále zazerajúcemu majiteľovi poviem "Mir dita!" (Dobrý deň). Ten sa zarazí, usmeje sa, odpovie rovnakou frázou a nablokovaný tovar mi začne baliť do nákupných tašiek. "Turisten?", vyzvedá. Krútim hlavou "špeleogi". Súhlasne kýva hlavou (Martinov turistický sprievodca vysvetľuje, že v Kosove sa kýva hlavou tak ako vo zvyšku Európy, nie naopak ako v Albánsku a Bulharsku) a ukazuje smerom do kaňonu na čo mu súhlasne odkývam, "Po, po, Klisura". Nedbá srbského slova a po zaplatení slušne poďakujem "falenmderit", na čo mi ešte otvára dvere z obchodu a podáva tašky. Na rozlúčku ešte niečo volá, ale tomu už nerozumiem. Buď nám prial veľa šťastia, alebo odkázal rovno k Šejtánovi.

Po ceste domov natrafíme na scénu, ktorá by potvrdila informácie, s ktorými som sem prišiel. Priamo ako vystrihnutá z amerických filmov "o Slovensku". Pred nami sa psík hrá s niečim malým ružovo-oranžovej farby. Zdúpniem, na prázdno prehltnem a hlavou mi prebehne, že môže ísť o detskú mŕtvolku. Kým stihnem psíka odfotiť pri čine, zanechá zábavku a už je jasné, že ide len o plastovú fľašu. Naspäť na našej ulici sa opäť kochám pohľadom na zasnežené kopce nad dolinou. Hora v popredí, Žuti kamen, vo fonetickej albánčine Guri i kuč, pôsobí skoro ako filmová kulisa. Veď z metohijskej roviny, ktorá tu má výšku okolo 400 m n.m., stúpa do výšky viac ako 2500 m. Vrátime sa do domu a rozložíme si raňajky. Prvý krát skúšam ajvar, pomazánku z červených paprík, baklažánu, cesnaku a chilli. Tento krát už nenamietam voči kombinácii s tekutým jogurtom. Po večeri ma nevyhnala mrznúť na záchod, tak verím, že mi neurobí ťažkosti v jaskyni. Najedení zbalíme do spelobatohov všetko potrebné. Suché oblečenie, laná, pomôcky na lezenie, vedrá, čerpadlo, elektrocentrálu, hadice,... Jednoducho všetko možné aj nemožné, čo by sa mohlo hodiť pri jaskyniarskom výskume. Nasadáme do áut a cez mesto vyrážame do kaňonu. Domy okolo sú všetky vysoké ako ten, v ktorom nocujeme.

No pravidelne sa strieda spôsob, akým sa využíva ich prízemie. Buď je to kaviareň, autoservis, pneuservis, alebo obchod s potravinami. Na okraji mesta míňame po pravej strane komplex nemocnice a hneď za ňou však spomaľujeme. V ľavo pod cestou je totiž pravoslávny kláštor, ktorí strážia medzinárodní vojaci a preto je tu zriadený checkpoint. Preto je tu nutné zastať aspoň na moment a až potom môžme pokračovať do tiesňavy pred nami. Cesta je veľmi úzka. Medzi skalu na jednej strane, rieku a skalu na druhej strane sa širšia jednoducho nezmestila. Po polhodine sa dostávame na parkovisko pri jaskyni. Obliekame sa do kombinéz. Niektorí do jaskyniarských z nylonu, iní do "atombordelov" - pôvodne vojenských protichemických odevov. Každý z nás sa s prezliekanim ponáhľa. Na dno kaňonu slnko nedosvieti a nikto nechce prechladnúť. Kým čakáme na Mentora a dvoch nádejných kosovských jaskyniarov, ktorí nám

pomôžu s transportom "materiálu" zbieham do riečiska a robím pár fotiek. Naspäť na parkovisku si beriem prilbu a na plecia si vyhodím batoh s lanami a benzínom do Martinovho generátora a púšťam sa za ostatnými ku vchodu. Pišta ma ponúka ploskačkou pálenky, ale to odmietam. Nechcem sa v jaskyni polámať. Ale podľa frekvencie slova "bazmek" v jeho prejave, je jasné, že pre neho to dnes nie je prvý kontakt s páleným.

Chodník k nemu je vedený pomedzi stromy a prechádza okolo náhrobku staršieho manželského páru. Náhrobok jeden z mnohých roztrúsených po celom Kosove. Všetky sú z čierneho kameňa a zlatou farbou sú na nich napísané mená, tých ktorých, ktorí tu zomreli. K tomu, samozrejme, ešte rok narodenia a úmrtia. Ten druhý je vo väčšine prípadov rovnaký. 1999. Okrem toho sú na kameni ešte zosnulí aj zobrazení. Preto aj bez čítania dátumu narodenia je jasné kto tu zomrel. Čím srbským milíciám vadil pár starých ľudí? To nepochopím. Zamyslený sa snažím prekročiť rigol na kraji cesty, no noha v gumenej čižme sa pošmykne a ja padám "papulňáka". Reakciou je hlasný Pištov smiech: "Bazmek, bazmek. Martin to čo za pomocníka si nám to doniesol? Keď sa ti vo vnútri poláme, tak si ho vytiahneš sám!". Polámem! Veď Martin povedal, že to bude v pohode. Žiadne plazivky, žiadna voda, "len pár prahov na prelezenie". Po nových schodoch dofučím ku vchodu a prisahám si, že naozaj prestanem fajčiť. Tesne pred vchodom si nás Ďuri zoraďuje zo dvojradu. "Cestou cez Mitrovicu, sme videli náhrobky vojakov. Tí tam majú obrázky so zbraňami v rukách. Tak si pekne nasaďte prilby a batohy na plecia. Nech máte na kameni akčný obrázok", koordinuje nás. Naaranžujeme sa teda vedľa informačnej tabule, ktorou miestna pejská správa ďakuje a vzdáva chvály hrdinským slovenským jaskyniarom pod vedením Janka. Teda aspoň tak to tvrdí anglická verzia. Vďaka je v albánskej verzii vyjadrená, keďže identifikujem slovo "falemnderit". Ničomu inému nerozumiem.

Martin si berie na "stráženie" Fredyho a mňa, lebo máme najmenej skúseností z jaskyniarčenia a vchádzame až ako poslední. Za prudkým zalomením chodby vľavo k nám dolieha "bazkem, bazmek", no tento krát znie nasrdene. Voda špliecha a následne tečie po skalách. Akustika je v podzemí proste fantastická. Povedalo sa, že je to suchá jaskyňa, tak čom má toto znamenať? Nos si tento krát takmer rozbijem o Hudeca. "Hooo, mladý! Batoh dole a hybaj kýbľovať! Teda keď nechceš ísť cez úžinu po pás vo vode," uvádza ma do situácie. Na moje šťastie vedrá máme len dve a tie sa používajú. Z pod kombinézy vyťahujem púzdro s foťákom a snažím sa fotiť netopiere, jediné cicavce, ktoré tu žijú. Mojím kompaktom to však neide najlepšie, preto má Ďuri zo zrkadlovky opäť lepšiu fotku. V prípade fotiek z jaskyne, ide v jeho prípade o záber, kde je aj jasné, čo bolo fotené. Po úžine už nasledujú široké, vysoké chodby, ale preliezať v nich

nie je príjemné. Dno je tvorené blokmi vypadnutými zo stropu a je potrebné kráčať po hranách. V čižmách, ktorých podrážky sú plné blata a sintru (hmoty, ktorou je tvorená jaskynná výzdoba) to vôbec nie je jednoduché. Šmýka sa, batoh ma ťahá dole. Kľajem ako pohan. "Videl si niekedy chameleóna? Musíš skúšať kam sa môžeš postaviť, načahovať nohy a ruky. Až potom stúpaj. Takto sa zbytočne unavíš. Nezabudni, že musíš vyliezť vonku. A to je polovica energie. Používaj rozum a chladnú hlavu. Silou nič nevyriešiš", dáva mi otcovské rady Martin. Mne však vadí, že všetci čakajú na mňa. Nechcem byť najslabším článkov v reťazi. Preto sa ponáhľam a robím chyby.

Ocitáme sa rímse. Pod nami je priepasť, možno 20 metrov hlboká. Z tmy je počuť hukot vody. Podzemná rieka. Pravým okrajom rímsy prechádza lano, ktoré slúži ako istenie na stene, ktorá sa ťahá do výšky asi 40 metrov od miesta, po ktorom sa dá kráčať. Na širšom mieste si Fredy s Martinom vyťahujú sedáky a navliekajú sa do nich. Ja však žiadny nemám. Martin inštruuje, "ruky si budeš posúvať nad sebou a nohami polezieš. Nechytaj sa steny, lebo sa zošmykneš dole." Na výber veľmi nemám. Chytím sa lana a krôčik po krôčiku stúpam. Najradšej by som sa vykašľal na celé lano, lebo po rukavice, ktoré sú mokré od vody a šmykľavé od blata a sintru po ňom kĺžu dole. Kŕčovito vystupujem hore. Je mi horúco. V jaskyni je okolo 8°C čo je pre človeka v nylonovej kombinéze a za pôsobenia strachu a stresu až príliš veľa. Po takmer nekonečnej dobe vyliezam za okraj steny a som v bezpečí. Rozopnem si suchý zips na kombinéze a vyšťavený sa zvalím na zem. Dostal som sa na miesto zvané Medzibrodie. Kým sa dávam dokopy vylezú aj Martin a Fredy. Tým to ide oveľa rýchlejšie. Hlavne preto, že jeden z nich má bohatú prax v jaskyniarstve a druhý minimálne preto, lebo je ku lanu zaistený a môže liezť rukami aj nohami.

Chodba tu hore je opäť široká a dá sa kráčať pohodlnejšie. Stúpame časťou zvanou Tobogán, ktorá sa tak volá podľa oblých žľabov na dne chodby. Na jeho hornom konci je plochý balvan Kráľov stôl. Za ním je ďalší prah, ktorý je potrebné vyliezť. Tento krát po lanovom rebríku, a len do výšky asi 5 metrov. A keď sa Fredy postaví na jeho spodný koniec, ide to skoro na pevnom rebríku. Ďalej kúskom chodby a cez ďalší prah a z poza ohybu chodby počuť hlasy a vidieť svetlo! Bude dlhšia prestávka, poteším sa. "Bazmek, bazmek. No kde ste? Kým, bazmek, dovlečieš benzín, tak by sme to vynosili aj v rukách!", dostane sa mi milého privítania pri jazierku, ktoré sa volá Polosifón milicionárov. Normálne je hladina o niekoľko metrov nižšie a traverzom sa dá voda obísť a pokračovať do zadných častí jaskyne. Teraz je však vody priveľa a prechod možný nie je. Bolo by potrebné vojsť do studenej body a na jednom mieste sa pod ňu ponoriť.

To sa nikomu nechce, a hlavne elektrocentrále by to nevyhovovalo. A isť s ňou cez vodu by nevyhovovalo ani prírode. Benzín a olej z generátora by narobili poriadnu neplechu.

Naozaj sa čakalo len na mňa. Teda viac na benzín v batohu na mojom chrbte ako na moju prítomnosť. Čerpadlo a centrála sú prichystané, len naliať palivo a naštartovať. Chalani dokončujú prípravy na čerpanie a ja medzitým robím pár fotiek. Je stále lepšie si fotiť ľudí pri práci ako sa im do nej miešať. Dušan medzitým ponúka cigaretu. Zapaľujeme si ju od Pištovej karbidky, ktorá je okrem toho vynikajúcim zdrojom prídavného svetla nutného na svietenie. S čelovkou, ktorú mám na prilbe toho totiž až tak veľa neosvetlím. Tak zachytávam okrem pracujúcich a oddychujúcich no aj prizerajúcich sa Kosovcov. Japonská centrála značky Honda síce naskočí, ale čerpadlu to nestačí. Japonský inžinieri nepočítali s tým, že generátor na napájanie záhradnej kosačky bude niekto ťahať do jaskyne a snažiť sa ho použiť ako zdroj prúdu pre čerpadlo vyrobené v socialistickom Československu. Niekoľko pokusov, no žiaden výsledok. Preto chalani rozoberú čerpaciu sústavu a veci, ktoré by mohli podmienky v jaskyni poškodiť zbalia do transporťákov. Je rozhodnuté, že tento problém budeme riešiť na povrchu. Preto všetkých zhromaždím na spoločnú "vrcholovú" fotku, no synchronizovať všetkých, aby počas expozície nedýchali (v jaskyni je to dôležité) sa nepodarilo, takže výsledkom je obrázok s "duchmi".

Cesta naspäť ide rýchlejšie hlavne v Tobogáne, kde sa dá šmýkať po chrbte. No nakoniec prídeme ku mojej "obľúbenej" stene v Medzibrodí. Každý sa "stopkou" pricvakne k lanu a spustí sa po ňom ako kukláči na dni detí alebo v akčnom filme. Ja však nemám sedák, ani "stopku", ani nič podobné. Bruchom pritačeným k zemi vykúkam na svetlá čeloviek miznúcich v tme a diaľke. "Ako to zleziem ja?", pýtam sa Martina.

"Daj si lano za chrbát, tak aby ti šlo popod paže. Pripažením ho zabrzdíš, keď budeš potrebovať. Lezieš len nohami, nezabúdaj." Poslúchnem som ho a snažím sa čo najlepšie urobiť čo povedal. S lanom za chrbtom a strachom v očiach nohou v tme pod sebou šmátram prvý výstupok.