reklama

Kosovo I. Kapitola šiesta. WIA – zranený v akcii

„Tak poď tancovať!“ vyzve ma. „Sorry, bolí ma noha,“ vyhováram sa, lebo sa nechcem pred novou známou strápniť neschopnosťou pretaviť počuté do pohybu. A ani klamstvo to nie je, lebo vonku sa mení počasie a nohou mi šije bolesť. Slečna sa však zaujíma viac: „A čo sa ti stalo?“ „Ááále, mal som nedorozumenie so skalnou stenou v Kosove,“ zašomrem. Chyba. Počula. „V Kosove? Veď tam je tá vojna! Si tam bol? Vo vojne? Tak o tomto mi musíš porozprávať!“ rozhoduje za mňa a sadá si ku nášmu stolu. Vyberá si jednu z mojich robotníckych cigariet, zapaľuje si ju mojím zapaľovačom. Ešteže to pivo predo mnou nechá na pokoji. Rozkazuje: „No taak, rozprávaj!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Aj piatkové ráno 29. januára 2010 sa začína už tradične ako každé ráno tejto expedície. Najskôr je to prebudenie sa na zimu tesne pred úsvitom a hneď po ňom nasleduje obvyklá kakofonická symfónia pre muezínov a psy. Aj prvá ranná granulovaná káva je tradičná. Vynikajúca turecká od kosovského kaviarnika pána Rushdiho príde na rad až po raňajkách. „Riadne sa najedz,“ upozorňuje Martin, „dnes ideš pod zem aj ty. Budeš potrebovať energiu.“ Ešteže pripomenul. Mal som strach, že sa už naozaj budem musieť učiť. V pondelok ráno mám predsa skúšku. Ale aj tak vyskúšam: „Neviem či je to dobrý nápad. Hlavne tú stenu už bez výstroja nechcem liezť.” Môj plán vyhnúť sa nebezpečenstvu však hatí Hudec: „Neboj sa, ja vás budem čakať na povrchu, takže si môžeš zobrať moje lezenie.“ „Tak dobre, ďakujem,“ nie veľmi presvedčivo mu ďakujem a zhlboka rezignovane vydýchnem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Janko pribieha z poschodia a podáva Martinovi červené škatuľky: „Tu máš tú lavínovú hľadačku. Baterky by mali vydržať.“ Lavína? Snehu za noc napadlo celkom veľa, ale že by bol nebezpečný? „Lavína? To nám môže zavaliť vchod?“ pýtam sa zdesene a chuť ostať sa učiť na skúšku z pôd u mňa silnie. „To nie,“ vysvetľuje Janko, „ale lavínovou hľadačkou sa najlepšie lokalizuje pozícia vchodu.“ „Vchodu?“ nevychádzam z údivu. „Jasné, aj o tom som včera hovoril s miništrantmi. Chceli by do Klisuri vodiť turistov a terajšia trasa do vyzdobených pasáži je veľmi zložitá. Takže máme nájsť iný vchod a to miesto je veľmi blízko povrchu,“ dokončí Martin brífing.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Snažím sa nepodliehať panike. Ale „kafu“ u Rushdiho si tentokrát nevychutnám. Už by som mal najradšej dnešnú akciu za sebou. Na medzery medzi blokmi, na štveranie sa prahmi a hlavne na pasáž z rímsy do Kráľovej chodby sa vôbec neteším. Aj keď dnes poleziem zabezpečený. A kto vie, čo nás čaká pri ceste do oblasti nového vchodu? Snáď nič náročné, keď Martin so sebou berie aj Fredyho, ktorý ma rovnako málo jaskyniarskych skúseností ako ja. Teda aspoň to o sebe tvrdí.

Do transporťáku si okrem náhradných ponožiek a trička teda balím aj Hudecovu „sedačku“ a kovové pomôcky na lezenie. „Toto je na lezenie hore,“ ukazuje majiteľ trojuholníkovú vecičku, „a toto zase na cestu dole,“ podáva mi podlhovastú vec s pákou, ktorú som už v praxi videl. „Veď Martin ti na mieste vysvetlí, čo a ako,“ ešte ubezpečuje. Chystám sa zabaliť si aj cereálne sušienky, no Martin ma zastaví: „Kým ich budeš jesť, budeš z nich mať strúhanku. Zabaľ radšej tú chalvu.“ Poslúchnem a do batohu putuje škatuľka s balkánsko-orientálnou sladkosťou z lisovaných sezamových jadier a expedičná „lyždička“. Chalva zo škatuľky je totiž sypká a nedá sa jesť rukami. A v jaskyni sú ruky špinavé hlavne od blata, to je síce sterilné, no rovnako všadeprítomný netopierí trus už nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kým ešte Martin kontroluje vysielačky (na komunikáciu s Hudecom na povrchu), rozhodnem sa priniesť z garáže drevo do piecky, aby bola šanca na teplo aj po našom návrate. Hádžem polienka do plastovej kade a zamyslene sa zastavím pri pohľade na kôru na polienkach. Žeby kalcifitný, zonálnou inverziou zakrpatený, buk, derú sa vedomosti na pondelok z hlavy. Svoje „zistenie“ preto prednesiem v obývačke. Martin súhlasí, no Hudec s Peťom protestujú: „Radšej sa riadne douč, toto je jasná lieska, ty buk.“ „Buk to je,“ zastane ma Martin a už majú s Peťom prvú tému na naťahovanie sa tento deň. Do nedele rána sa budú schopní dohadovať aj o tom, či je 2 a 2 štyri, alebo nie. Počúvať ich žabomyšie vojny je naozaj zábava, preto ich sledujem. Aspoň nemyslím na to, čo bude pod zemou dnes.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako prví odchádzajú Janko, Ďuri a Lukáš s cieľom kúpiť vhodnú hadicu a pokúsiť sa vypustiť Pečovské kúpele pomocou gravitácie. Za nimi ešte Pišta, Dušan a Peťo, ktorí vynesú čerpadlo a generátor, ktoré boli zatiaľ na konci jaskyne na nič. Pred cestou Janko omýva ŠPZtku na svojom aute. Pozerám sa na to cez balkónové dvere a pýtam sa kamarátov v obývačke: „Prečo?“ „Včera v noci nás zastavil policajt. Že je to nariadenie. Mať čitateľnú značku. Ale hneď ako nás počul, len mávol, aby sme pokračovali,“ znie odpoveď. Keď je zbalené lano a vysielačky a všetka ostatná elektronika skontrolovaná a jaskyňovzdorne zabalená, brodíme sa snehom do Multiply aj my traja. V tom čase prvá trojica v meste hľadá obchod na kúpu vhodnej hadice a Ďurimu sa podarí foťákom zachytiť ďalší kosovský unikát. Predajcovia zeleniny a ovocia nemajú problém s tým, že vonku je teplota okolo nuly. Prepravky so svojím tovarom majú stále vystavené pred obchodíkom.

Janko čistiaci ŠPZtku
Janko čistiaci ŠPZtku (zdroj: Ďuri)
Ovocie a zelenina na konci januára
Ovocie a zelenina na konci januára (zdroj: Ďuri)

Niekedy po druhej hodine poobede dorazí na parkovisko poniže jaskyne aj moja štvorica. Zasnežené útesy a skalné veže sú ešte pozoruhodnejšie ako pred pár dňami. Ale je tu opäť výraznejšie zima ako v meste. Slnko už zalieza za hradbu skál niekoľko stovák metrov nad nami a preobliekanie sa do kombinézy je tu preto veľmi rýchle. Kým sa však nachystáme, ja poskakujem a pobieham okolo áut. Aj keď v gumákoch, ktoré majú v podrážke nabité blato, to nie je veľmi ľahké. Len rozprúdiť krv, kým nestúpame po schodoch ku jaskyni. Napadá mi, že by som zapálil, ale pred Martinom nechcem. Takže sa musím s nervozitou z toho, čo nás čaká, vyrovnať bez vyskúšanej smradľavej pomôcky. Ku vchodu ide s nami aj Hudec. Martin mu ukazuje na strmý svah, zarastený bukmi (podľa neho lieskami), prechádzajúci do kolmej steny, kde asi by mal zachytiť v dohodnutom čase náš signál. Dohodnutý čas? Ísť jaskyňou na čas? Na zdesenie je neskoro a bránka vchodu sa za nami s buchnutím zavrie. Oči si zvykajú na tmu a elektrické svetlo čelovky, kým Martin za nami zamyká.

Objaviteľ Janko pred chodníkom ku vchodu
Objaviteľ Janko pred chodníkom ku vchodu (zdroj: Ďuri)
Zasnežené skaly nad jaskyňou
Zasnežené skaly nad jaskyňou (zdroj: Ďuri)

Opäť nasleduje cesta chodbami na hranách blokov. Aspoň, že sa dá stáť, lebo plaziť sa tu by bolo peklo. Spomeniem si, aké nepríjemné bolo plaziť sa pred tromi rokmi okruhliakmi vyplavenými podzemným tokom v jaskyni Štefanová. Tí, ktorí tušili do čoho idú, mali vtedy chrániče kolien určené na kolieskové korčule. My, ktorí nie, sme mali modré kolená. Takže na prekračovanie puklín a posúvanie sa zadkom po rímsach sa veľmi nesťažujem. Táto časť pohybu v jaskyni mi je stále ešte príjemná. Teraz sa cesta ku prvému prahu zdá kratšia ako minule. Takže sa len chytiť rukami lana, nohami sa zaprieť do steny a kráčať za súčasného rúčkovania. Ani to dnes nebolo ťažké a nemal som nutkanie vyhrabať z transporťáku lezenie.

Ešte chvíľa a druhý prah. Martin pristúpením zafixuje lanový rebrík, aby sa nehýbal až tak veľmi. Tak leziem hore. Ďalej už čaká len rímsa nad priepasťou a skoro nekonečne dlhá stena na jednu aj druhú stranu. Je čas sa na dostatočne širokom mieste pohrabať v batohu. Naťahujem si teda sedací úväz – sedák. Martin sa naťahuje za lanom a prevlieka ho prvou kovovou pomôckou. Tou, ktorá je určená na vylezenie. „Žiadne prudké pohyby,“ vysvetľuje použitie, „lebo ťa nepustí nikam. Polezieš ako po rebríku, stupov a chytov je dosť. A keby si sa šmykol, lano to zabrzdí a nepustí dole.“ Taký kúsok železa? Videl som Vertical Limit a ako mladý a hlúpy verím v hollywoodske filmy. Nedôvera v trojuholník kovu je preto veľká. Pýtam sa: „To naozaj?“ „Ach. Keď to udržalo Hudeca, teba určite.“ „A to istenie hore?“ „Na to môžeš zavesiť V3Sku.“ „No dobre...“ A pomaly, veľmi pomaly sa pustím na cestu hore. Snažím sa zrýchľovať, no hľadanie cesty na stene sa tým naopak spomaľuje. „Nemáš sa kam ponáhľať!“ Ale mám, veď v určený čas máme byť na mieste.

„Stojíš?“, znie v niekoľkých echách z rímsy Martinov hlas. Dychčiac súhlasím: „Áno.“ „Tak sa odopni a zakrič: „Lano voľné!’“. Posuniem sa tak, aby sa dalo sadnúť a chvíľu bojujem s kovovou pomôckou. „Lano voľnééééééé!“, odrazí sa od stien chodieb ústiacich do Medzibrodia a o chvíľu sa už lano pri mojich nohách napne a zdola počuť klopot lezeckých pomôcok o stenu. Pridá sa fučanie a objaví sa usmiata Fredyho hlava. Posuniem sa mu, aby si aj on mohol oddýchnuť v sede a obzerám sa kam asi pôjdeme, no nemám ani tušenie. Potenie a dychčanie vysušili moje ústa a mám veľkú chuť sa napiť. Vodu sme však so sebou nebrali a hukot vody je mnoho metrov pod našou pozíciou a rímsou. Kým myslím na citróny a grepy, aby som mal viac slín, vylieza aj Martin. „Éééhm, nemáš v trasporťáku vodu?“, zisťujem. „Do jaskyne nosiť vodu? Veď jej tu je plno.“ Nechápavo zdvihnem obočie. „Za sebou máš jazierko, tak sa napi, keď musíš.“ Jazierkom myslí maličkú mláku, do ktorej niekde zvrchu kvapká voda. Začnem si teda dávať dole rukavice, no mentorsky ma zastaví: „Ústami, predsa.“ Teraz mi s obrvami nadskočí aj prilba. „Urobíš nad vodou klik a keď budeš dole, tak sa napiješ.,“ a názorne ukáže. „Táto mládež, preháňať starých ľudí.“ Tak mládež, zopakuje a skoro sa v mikrojazierku pri pití utopí. „Máš frajerku?“ Čože? Čo to má s pitím v jaskyni? Že sa už dosť dlhú dobu vyrovnávam s rozchodom nebudem predsa riešiť niekde v kosovskom podzemí. „No, ja len, že netopiere prenášajú okrem iného aj mononukleózu, ktorá sa volá aj ‘choroba z bozkávania’. Tak aby si jej nepriniesol nechcený suvenír,“ usmeje sa popod fúzy Martin. Mononukleóza. Tak sme so spolubývajúcim na stredoškolskom intráku prezývali gotháčku z istého alternatívneho baru v metropole stredného Slovenska, ktorá túto chorobu nosila a veľmi rada sa o ňu chcela podeliť, prebehnem mi hlavou. „Iba ak by ste chceli romantický pobyt na infekčnom,“ dodáva so smiechom vedúci našej trojice. Na to sa zasmeje aj Fredy.

Medzitým, na zatiaľ najvzdialenejšom mieste jaskyne, Janko a jeho trojica pripravuje čerpanie. Dávnovekou baníckou technikou, kladivom a dlátom, rozbíja sinter na okraji sifónu Pečovských kúpeľov. Otvor musí byť dosť veľký, aby sa do neho zmestil koniec hadice. Materiál, sinter, je veľmi pevný a chalani sa pri práci musia striedať. Keď sa pripravovali jaskyne na sprístupnenie, na lámanie sintra sa použila za onej éry „baľšaja technika“ v podobe zbíjačiek a dynamitu. No na záver činorodej práce začne voda z jazierka odtekať sintropádom do Bilej chodby. Aby sa jej pomohlo, Janko osádza vrúbkované potrubie, na ktoré potom napojí hasičskú hadicu. Vyzerá to, že experiment by mohol fungovať, a tak ho Ďuri zlieza odfotiť z komína. Chalani si v bivaku, postavenom počas predošlej akcie, uvaria čaj a čakajú koľko vody vytečie. Výsledok však nie je taký, ako očakávali. Hladina sa znížila, aj napriek počiatočnému nadšeniu, len minimálne. Preto zbalia hadice a vydajú sa na cestu na povrch. No pre jaskyniarov s množstvom skúseností nebude problematická. 

Janko osádza potrubie
Janko osádza potrubie (zdroj: Ďuri)
Voda cez hadicu vyteká do Bielej chodby
Voda cez hadicu vyteká do Bielej chodby (zdroj: Ďuri)
Situácia z Bielej chodby
Situácia z Bielej chodby (zdroj: Ďuri)
Posledná fotka pred odchodom
Posledná fotka pred odchodom (zdroj: Ďuri)

My v Kráľovej chodbe sa tiež vydávame ku povrchu. No nie ku objavnému vchodu, ktorým sme prišli, ale ku novému, ktorý máme zamerať. Po uhasení môjho smädu a upozornení, že môžem byť nositeľom infekčného ochorenia, Martin zvesí lano zo sintrovej kopy nad miestom, kde som sa usadil po výstupe. „No neboj sa, sú to len tri-štyri metre, ale že si to ty, tak sa cvakni,“ číta mi myšlienky. Tak sa teda cvaknem a vyliezam na platňu, ktorá z druhej strany tvorí strop nad „Stenou strachu.“ Tu je chodba široká a strop nad ňou tak vysoko, že sa dá kráčať pohodlne. Pokračujeme smerom, akým sme prišli, len o poschodie vyššie. Martin ma predbehne a na okraji chodby uväzuje lano. Stupeň. Beriem do rúk stopku, pomôcku na zlaňovanie. Odpoveďou je krútenie hlavou: „Veď to nie sú ani tri metre, to zrúčkuješ. Na telesnej si to určite absolvoval“ „Nie, nie,“ protestujem, „nevidíš, aký som drevený? Aj telocvikári sa mi za to vysmievali!“ „Tak sa na nich vyser! Nie si nešikovný, len sa bojíš, a to musíš prekonať. Prišiel si až sem, tak zvládneš aj ďalej.“ Musím, inú možnosť nemám a zliezam. Koridor sa stáča do masívu a zvažuje sa dole. Stále sa dá kráčať bez ohýbania chrbta, čo je veľmi dobré. Steny však postupne menia charakter. Polámané bloky nahrádza čím ďalej tým viac výzdoby, takže sa dá prichytávať aj pät kvapľov. No prechádzkové priestory končia. Nič však nenaznačuje, že by sme boli na mieste merania. Ani nie sme. „Tam vľavo je okno, do neho,“ znejú inštrukcie. Vystúpim teda po maličkej imitácii Pamukale a vyzriem do otvoru. Chodbu nevidím. „Sme dobre? Nevidím pokračovanie“, oznamujem kým sa vraciam do širšieho priestoru. „Dole si sa pozeral? Tam musíme ísť.“ „Ale nie je tam lano.“ „Ale je to krásny komín, a vôbec nie hlboký,“ hovorí Martin počas toho ako vlieza do okna. „Tu sa chytíš, sem sa načiahneš, sem stúpiš, prechytíš sa, a si dole,“ zaniká jeho hlas počas toho ako komínuje. Za ním nasleduje Fredy. Ten síce nič nehovorí, no o chvíľu je počuť žuchnutie jeho nôh na dne šachty. Vraj, do tretice to najlepšie. V tomto prípade to najhoršie.

Vykuknem z otvoru a asi päť metrov pod sebou vidím chalanov. Celú šachtu osvetľujú. „Chyť sa okraja a otoč sa chrbtom. Nohy spusti na schodíky pod sebou. A ten batoh radšej zhoď, nech ti nezavadzia.“ Tú druhú časť rozkazu splním rád, no prvú si neviem predstaviť. Rukami sa chytím z vonkajšej strany a kľaknem si na jeho prah. „Vystri sa a daj tie nohy na schody! Veď ti na ne svietim“ Sa mu ľahko povie. Natiahnem jednu, no noha nenašmátra nič, na čom by sa dalo stáť. „Dva centimetre nižšie.“ Skúšam to teda znovu. Schod je výstupok, na ktorý ledva opriem špičku čižmy. „Tak vidíš. Tú druhu nohu daj tam vpravo.“ Obzriem sa smerom, kde periférne vidím jasný kotúč elektrickej lampy. Je to však ďaleko a nohu natiahnem len asi na desať centimetrov od požadovanej pozície. „No najskôr musíš prerúčkovať, mladý muž.“ Ak kde akože? „Keď nevidíš chyty, tak daj aspoň obe ruky na jednu hranu okna. Veď používaj hlavu.“ Hlava hovorí, že som nemal ísť za bráničku jaskyne. Rukami kŕčovito zvieram pravú hranu otvoru. „Tú pravú musíš posunúť inde, lebo takto tam naozaj nedočiahneš.“ „Ale kam?“, kričím na odpoveď. „Chytov máš ako na lezeckej stene pre škôlkarov, tak neblbni.“ „Kašlite na mňa! Počkám vás za oknom,“ rezignujem. „Lez a neštvi ma! Malé dieťa dokáže loziť ako pavúk a ty sa vzdávaš? Kašli na strach a na to, čo ti niekedy niekto narozprával.“ „Ale mali pravdu“, stojím si za svojim, roztiahnutý na stene komína. Nájdem si miesto pre pravú ruku a pravá noha dosadne na vysvietený bod. „Teraz, keď už stojíš, preložíš ruky do tej štrbiny vľavo,“ a zasvieti na miesto, o ktorom hovorí. „To nešlo skôr?“, sťažujem sa. „Asi nie.“ Premyslím si celý pohyb, ale niečo mi nesedí. „A čo s nohami?!“ „Teraz musíš postupne presunúť ruky.“ „A pravidlo troch pevných bodov?“ „Si v jaskyni, tu niekedy musí stačiť jeden.“ „Ako vysoko od dna som?“ „Asi tri metre.“ „A čo je dole?“ „Mäkký íl... a kvapeľ, na ktorý keď spadneš, tak ťa prepichne.“ To ma teda potešil. Zatnem zuby a zavriem oči. Ľavou rukou napodobňujem Michelangelovo Stvorenie Adama v Sixtínskej kaplnke: naťahujem ku štrbine končeky prstov a čakám, či sa zachytím. Z východiskovej pozície nie, preto musí ísť pravá ruka späť na prah okna, až potom sa dá tou ľavou priblížiť na požadované miesto. Prehodím aj druhú ruku, no špičky čižiem sa vyšmyknú a na zlomok sekundy ostanem visieť len na prstoch ľavej ruky zatínajúcej sa do skaly. Zanadávam ako pohanský furman. Ale držím sa, a to je hlavné, aj keď srdce mám niekde v krku. „Tak teraz ľavej nohe nájdi miesto a pravou sa postav na vrchol kvapľa,“ reaguje Martin, ako by sa nič nedialo. Už nemá zmysel protestovať, či tam prekročím, alebo nie. Na mnohý pokus sa aj to podarí, a potom už len žuchnúť na udupaný íl vedľa batohov a chalanov.

Dostanem chvíľu na vydýchanie sa. No treba pokračovať. Odhadujeme, že moje kňučanie na stenách a komínoch nám urobilo aspoň polhodinové meškanie. Malý dóm, do ktorého ústi komín klesá vpravo dole. Tu sa treba pod stropom na chvíľu zohnúť a ísť po kolenách. No mäkká hlina sa postupne zmenila na jemný riečny piesok a pohyb tak vôbec nie je bolestivý. „Čaká nás aktívny tok?“, vyzvedám. „Nie, to vyplavila Bistrica niekedy veľmi dávno. Alebo iná rieka, ktorá toto všetko vytvorila.“ Strop chodby nad nami sa opäť zodvihne tak, že sa dá kráčať s vystretým chrbtom. Už pred dlhou chvíľou vystriedala sivú farbu stien bielo-žltá. Aj výzdoba je oveľa bohatšia a Martin nás vedie tak, aby sme podľa možností urobili čo najmenej škôd. Prichádzame do miestnosti, ktorej dno je pieskové, no slepý koniec, ktorý sa dvíha dohora, je tvorený hnedou hlinou a vytŕčajú z neho korienky rastlín. Aspoň niečo si pamätám na skúšku - tá pôda je hnedá lesná, alebo moderne kambizem. Ale to mi asi stačiť nebude. Bude ako bude, teraz je dôležité, že sme na mieste, kde máme splniť úlohu.

Martin sa vyštverá čo najvyššie do svahu a vybaľuje svoj transporťák. Najskôr vysielačky a potom červenú škatuľku lavínovej hľadačky. Ich páry má na povrchu Hudec, a aj keď meškáme, mal by byť na druhej strane kambizemného závalu. Blízkosť povrchu prezrádza aj chlad. Musím si opäť zapnúť suchý zips na vrchnej kombinéze. Inak je pri pohybe dostatočne teplo aj keď teplota v jaskyni by mala byť okolo 8°C. „Lieska, lieska. Tu jaskyňa. Počuješ ma?“, predstaví sa Martin a ja sa smejem nad oslovením nášho kamaráta. No odpoveďou je len praskanie a šum. „Lieska, ozvi sa!“ Nič. „Kubo, zober si chalvu. Potrebuješ energiu na cestu naspäť.“ Ach áno. My sa nemáme prekopať von. Tou istou cestou pôjdem aj naspať. Sladký pokrm síce dodá energiu, no zároveň privolá smäd. Už sa nevypytujem ani neokúňam a nájdem si priehlbinu vyplnenú vodou tak, aby som sa mohol napiť postojačky. Keď mám mať infekčnú, tak ju dostanem. Martin opakovane volá do vysielačky, no bez odpovede. „Choďte s Fredym trochu naspäť ku tej úžine a vľavo si pozrite kostru medveďa.“ „Jaskynného?“ „Nie, normálneho. Mal tu brloh, no zával ho uväznil. Snažil sa dostať von,“ posvieti na ryhy od pazúrov na stenách, „no nepomohlo mu to.“ Bŕŕ, to musela byť hrozná smrť – zomrieť hladom a vyčerpaním v absolútnej tme, prebehne mi po spotenom chrbte mráz. Na určenom mieste je naozaj kostra obyvateľa jaskyne. Ľutujem, že som so sebou nezobral foťák. Aj keď je pravda, že po manévroch na stenách by z neho veľa neostalo. S Fredym sa vrátime pod zával a usadíme sa v piesku. „Nemusíš svietiť. Šetri baterku,“ pripomenie Martin. Poslúchnem. Vypnem svetlo na čele prilby a zložím si prilbu. Zavriem oči a predstavím si, aké super by bolo sedieť v piesku na pláži. Ticho narušuje len občasné volanie do vysielačky, praskanie statickej elektriny ako odpoveď a kvapkanie vody.

Ani po polhodine sa „lieska“ neozval a tak začíname s návratom. Komín je zdola prehľadnejší a ja vyleziem relatívne rýchlo. Mrzí ma zdržanie, a tak radšej kráčam úplne potichu. Pred stupňom, z ktorého visí lano, mi Martin dovolí zaistiť sa, aj keď on aj Fredy vylezú len chytení lana. Keď sa blížime ku Križovatke, dole pred sebou uvidím svetlá. Premýšľam, či sú svetlá kamarátov za mnou, alebo... Ku približujúcim sa kužeľom svetla sa pridá aj huhňanie mužských hlasov, klopot výstroje o steny a šúchanie batohov kombinéz o skalu. Identifikácia prichádzajúcich nedá na seba dlho čakať: „Bazmek, bazmek, ...“ Aj Pišta a jeho sprievod nás uvidia. „Ta co, bazmek, zamerali ste?“, kričí. Za nás odpovedá Martin: „Neviem. Vysielačka asi nefungovala, takže neviem či bol Hudec na mieste, aj keď sme sa zdržali.“ Kým sa rozprávajú, ja sa chytám lana a zliezam k nim. Nosiči čerpadla a káblov sa postupne pripínajú stopkami ku lanu a zliezajú stenu. Tma zo smeru, z ktorého prišli, opäť zredne a o chvíľu počuť aj hluk prichádzajúcich. Janko, Ďuri a Lukáš. Kým prichádzajú, svetlá Pištovej skupiny zanikajú niekde v hĺbke za rímsou. Z nás prvého ku lanu zaistí Martin Fredyho. „Keď stlačíš páku, lano prechádza kladkami a ty lezieš. Keď pustíš, zabrzdí sa. Dolnou rukou si kontroluj lano. Odrážaj sa len nohami,“ inštruuje ho ku použitiu stopky. Fredy potvrdzuje: „Viem, aj minule som už liezol zaistený.“ Napne lano, posadí sa do sedačky a so stlačenou pákou lezeckej pomôcky pomaly schádza. Kamaráti, ktorí ku nám prišli, vyzvedajú či sme aspoň my splnili úlohu, keď im sa to nepodarilo. Nevieme. „Lano voľné!“, preruší výkrik zdola rozhovor. „Tak Kubo, teraz je rad na tebe.“ Viem, už sa mi trasú kolená. „Počul si, čo som hovoril Fredymu, tak zídeš pekne ako on. Dole ti pomôže odopnúť. Len nepanikár ako v komíne. Tu si istený.“

Ešte sa chcem vyhovárať, že stopka nie je určená pre ľavákov, ale Martina som už dnes hneval dosť. Tak si ju len prechytím tak, ako to je mne pohodlnejšie. Pravačkou napnem lano pod sebou, zatnem zuby, posadím sa do prázdna a so stlačenou pákou sa odrazím od hrany. „Martin, čítal si o tom ako sa v Poľsku v priepasti na jeseň mladý chalan vyvliekol z lana v priepasti? Neviem či je lano dole zauzlené,“ hovorí Janko počas toho, ako ja naberám rýchlosť vďaka gravitácii a nohami sa odrážam od steny. Tak ako kukláči vo filmoch. „K**va! Brzdi!“, zanadáva smerom ku mne Jankovi na odpoveď. Nie je mojím zvykom poslúchať na slovo, no teraz to urobím. V zlomku sekundy pustím páku stopky. Chyba. Buch. Bodnutie miliónov ihiel do píšťaly pod kolenom. Buch. Šilt prilby sa tiež stretne so stenou. Tma. Buch. Noha ešte raz. Slzy bolesti na lícach.

Niečo vyše roka po prvej expedícii sedíme s kamarátkou v našom obľúbenom bare. Veľmi sa teším z toho, že sme sa začali stretávať. Naše rozhovory mi otvárajú nové obzory. V nej som konečne našiel osobu, s ktorou sa dá porozprávať o filmoch a knihách, ktoré sa mi páčia. A ona mi dokáže poradiť ešte ďalšie. Je na to ten najsprávnejší človek. Nielen, že sa vždy trafí do môjho vkusu, ale je aj odborníčka. Veď študuje dejiny umenia a literatúru. A nielen to. Nájsť dievča, ktorej sa páči ranná tvorba Petra Pišťánka a dokáže sa rozprávať aj o počítačových hrách (dokonca o iných ako Farmville, Sims a Soliter) je takmer neskutočné. Plus nemusieť sa rozprávať len o mojej škole ma teší. Hlavne teraz. Píšem bakalársku prácu a ku tomu ešte rovnako rozsiahlu semestrálku. Celý deň ma kontaktujú spolužiaci a poriadne mi tým pijú krv. No aby sa mi lepšie písalo prijímam denne veľké množstvá kofeínu, teínu, guarany, taurínu... a keď chcem spať, samozrejme sa to nedá. Preto som rád, že mám s kým isť von. Moja kamarátka totiž nemôže spávať, preto jej to nevadí. Tak sedíme celé noci v krčmách, bavíme sa na hláškach postáv z kníh, seriálov, alebo aj protagonistov z reality show, alebo hráme kary. Veľakrát až do svitania. To je nevyslovený plán aj na dnes.

DJ hrá ska, rock ‘n’ roll, jazz a inú nediskotékovú hudbu a viem, že ona by rada išla tancovať. Lenže nie so mnou. Nemám hudobný sluch, ale to sa dá prekonať napodňovaním iných. Veronika sa zodvihne zo stoličky, že ide ku baru zobrať ďalšie kolo a ja budem strážiť veci. Tak si pospevujem pesničky, ktoré hučia z reprákov a prsteňmi vyklopkávam rytmus (alebo to čo si myslím, že je) o krígeľ. Zapozerám sa na parket a všimne si punkáčku, ktorá sa blíži ku nášmu stolu. „To je tvoja frajerka?”, ide hneď k veci. „Nie,“ nemusím klamať, lebo aj keď si to všetky postavičky z krčiem a barov myslia, my nie sme vo vzťahu a ani v ničom podobnom.

„Tak poď tancovať!“ vyzve ma. „Sorry, bolí ma noha,“ vyhováram sa, lebo sa nechcem pred novou známou strápniť neschopnosťou pretaviť počuté do pohybu. A ani klamstvo to nie je, lebo vonku sa mení počasie a nohou mi šije bolesť. Slečna sa však zaujíma viac: „A čo sa ti stalo?“ „Ááále, mal som nedorozumenie so skalnou stenou v Kosove,“ zašomrem. Chyba. Počula „V Kosove? Veď tam je tá vojna! Si tam bol? Vo vojne? Tak o tomto mi musíš porozprávať!“ rozhoduje za mňa a sadá si ku nášmu stolu. Vyberá si jednu z mojich robotníckych cigariet, zapaľuje si ju mojím zapaľovačom. Ešteže to pivo predo mnou nechá na pokoji. Rozkazuje: „No taak, rozprávaj!“

Jakub 'Kubo'  Bernadic

Jakub 'Kubo' Bernadic

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

mladý emigrant, ktorý počas štúdia niečo videl a konečne sa o to chce podeliť Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu