Kosovo I. Kapitola piata. Životunebezpečné fotky a jazykolam

Autor: Jakub 'Kubo' Bernadic | 30.5.2014 o 10:00 | (upravené 9.11.2015 o 20:15) Karma článku: 3,49 | Prečítané:  947x

„Keď je to tak, tie zasnežené ruiny pred bazilikou nevidíš?“ napíšem do komentu pod fotku, ktorú zdieľam. V okamihu dostanem odpoveď: „Aj tak boli skôr!“ Potom strácam chuť dohadovať sa. Čo za silné presvedčenie zabraňuje ľuďom vi

Vrátim sa teda na základňu študovať o Patriaršii. Na pôdne a vegetačné zonálnosti, využitie poľnohospodárskej pôdy podľa sklonu svahu či psychologické poučky, nemám chuť. Chalani však majú v centre oveľa lepší program. Rozhodli sa nakupovať, tak prejdú uličky a Bazár. Objavili obchodík s veľmi lacnou obuvou – dámske čižmy, pár len za 3€, v stánku so suvenírmi si niektorí kúpia tričká s albánskou orlicou a nápisom, ktorý im nič nehovorí, odfotia si pouličný predaj potrieb na výrobu domácich (v týchto končinách baraninových) klobás, autorizovanú predajňu obľúbených fínskych mobilných telefónov, zachytia smetiarov pri práci (kým som nevidel fotku, tak som po dnešných zážitkov z parku neveril) a vyberú si benzínové generátory na chaty, či pre jaskyniarske akcie doma na Slovensku. Tvrdia, že boli študovať aj Islám rovno počas večernej modlitby, „íše“,  v mešite. Ale tomu neverím. Hlavne keď tam bol Pišta, ktorý do seba tankuje nemrznúcu zmes v podobe rakije. Síce mi už včera pani domáca vysvetlila, že tu prohibícia neplatí, ale Pištovo „bazmeg, bazmeg“ počas modlitby by sa asi ospravedlniť nedalo.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Z Martinovho nemeckého turistického sprievodcu písaného po anglicky sa dozviem, že medzinárodní vojaci, ktorí Patriaršiu strážia, musia vpustenie každého návštevníka konzultovať s mníškami žijúcimi v klauzúre, ktorá stojí v areáli sídla patriarchu. Dnu môžu vraj len osoby, ktorých priezvisko „neznie albánsky“. Padne mi veľký kameň zo srdca, že tu konečne využijem „-ič“ na konci svojho priezviska.

Stále mi pred spaním ostáva čas preštudovať si aj niečo na skúšku, ktorá ma čaká po návrate z expedície. Ale je to zbytočný boj. Obrázky pôdnych sond sa mi pletú, ďalšie obrázky tiež. Zapamätám si len vegetačnú inverziu- lebo tá je zvyčajná pre krasové kaňony- a vďaka Lukášovi, ktorý sa ponúkne, že ma vyskúša aj to, že na vápencoch sa tvoria rendziny a pararendziny. No a logicky si spojím, že by tam mala rásť kalcifytná bučina alebo za vhodných klimatických podmienok aj orchidea. Ale stále je to na „Ečko“ zúfalo málo vedomostí. Radšej sa začítam do jedného zo Spravodajov, ktoré priniesol Ďuri. Okrem iného sa tam spomínajú úspechy Jankovho klubu Červené vrchy v Západných Tatrách. Takže už viem, aké pôdy a rastliny budú v dvoch okrajových častiach nášho najvyššieho pohoria, ale je to len zlomok toho čo mám vedieť. Nehovoriac o zvyšných predmetoch, z ktorých budem tiež skúšaný.

Na tento večer mi nikto ku hlave nevenoval fuseklín, ale aj tak zaspím celkom ľahko a zobudím sa až na zimu tesne pred svitaním. Nestihnem ani rozfúkať uhlíky v piecke a priložiť drevo. Vonku sa už rozozvučia megafóny  „fajrom“ rannou modlitbou v podaní muezína v sprievode psieho zboru. Pomaly sa všetci ťahajú zo spacákov a zbiehajú sa v kuchyni na instantnú kávu a na poradu o tom, ako stráviť dopoludnie. Ja prehlasujem, že do Patriaršie by som šiel aj sám. Martin a Peťo ju už videli, Dušan, Janko a Lukáš nejavia záujem, ale Fredy, Štefan a Pišta sa prihlásia, že mi urobia spoločnosť. Mám sa s nimi stretnúť u Rushdiho. Vlastne až teraz vyzriem na ulicu: v noci napadol sneh! Konečne okolie našej základne nevyzerá sivo a bez života.

Tak ako sme sa dohodli- svoj trojčlenný sprievod vyzdvihnem v kaviarni. Ja si dám jedno presso a Pišta minimálne druhé poldeci, jedno prázdne už stojí na stole, ku pivu. Veď ho nebude piť samotné. „Bazmek, tu kávičkuješ. Si dáky Stredoslovák. Martin ťa nevidí, tak si daj so mnou.“ Má pravdu. Záleží mi na tom, kto ma vidí chľastať a kto nie. Aj fajčiť. Tak si dám. Pišta už šomre menej, ale stúpajúce promile ho núti hovoriť o témach, pri ktorých sa červenám. Tak radšej vykročíme na cestu. Nech sa môžem vyhovoriť na to, že ma štípe mráz alebo hreje pálené. Alebo oboje naraz.

Šmýkame sa po ulici dláždenej mačacími hlavami v čľapkanici čerstvého snehu. Najskôr na ulicu Generala Clarka a po nej doprava ku škole, mešite, kostolu, nemocnici a konečne ku checkpointu. Mešita stojí pri škole. Pišta sa zadíva na jednu, „bazmek, bazmek, tá ma ale skobu! Ale krásnu skobu,“ ohodnotí nosatú modrookú čiernovlásku. Lenže mne sa všetky zdajú rovnaké. Prechádzame okolo kostola. Na to, že podľa oficiálnej slovenskej mytológie by mal byť vypálený, zrovnaný so zemou, preoraný, zasolený a prekliaty, vyzerá lepšie ako kostol v dedine, kde žila moja stará mama. Ale baterku a miesto na karte si šetrím na cieľ nášho výletu, alebo na niečo, čo výrazne borí mýty. To nájdem o pár metrov ďalej na múre, ktorý oddeľuje nemocnicu od cesty. Tu sa Ulica gen. Clarka stretáva s ulicou, ktorá ide z promenády a mení sa jej meno na „Matky Terezy“. Pomenovať ulicu podľa katolíckej svätej nezapadá do toho brainwashingu, ktorý poskytujú „tí, ktorí dosiahli vyššiu formu uvedomenia“. Už im neverím ani nos medzi očami, tak sa ich na to opýtam pri najbližšej príležitosti.

Označenie ulice si odofotím a pred nami sa v poryve vetra rozprestrie vlajka NATO. Sme pri checkpointe. Dávam Fredymu do rúk foťák. „Počkaj na vlajku a odfoť ma, prosím. Skoro nikto mi neverí, že som tu.“ Chvíľu vyčkávame na správny vietor a dôkaz je na svete. Podľa Pištových rečí a frekvencie maďarského vulgarizmu cítiť, že pivo a pálenka si našli cestu k mozgu. Držím si palce, aby s tým vojaci ani mníšky nemali problémy. A hneď to aj vyskúšam. V civile oblečený- podľa čŕt tváre- Albánec sa rozpráva so šoférom auta smerujúcemu do kaňonu, no keď nás uvidí prechádzať cestu, rozlúči sa a venuje sa nám. „Ako vám môžem pomôcť?“ pýta sa anglicky. „Dobar dan,“ pozdravím srbsky, ale pokračujem anglicky, „chceli by sme sa ísť pozrieť do kláštora.“ „Dajte pasy mojej kolegyni,“ ukáže na vojačku, „a uvidíme či vás príjmu. Odkiaľ ste?“ „Zo Slovenska“ „To by nemal byť problém.“ Usmejem sa. Knižka neklamala. Fredy pochopil o čo ide, Pišta pritaká, že hej Slovakia, a mlčanlivý Štefan rozumel, že treba pas, tak mi ho podáva. Od pripitého Pištu to ide ťažšie, ale aj ten mi podá cestovný doklad. „Ahoj, tu sú naše pasy,“ poviem vojačke. Tá je oblečená tak, ako by si našinec predstavoval moslimku. Je jej vidno len oči. Zeleno-jantárové. A pár blond vlasov. Len na kukle má prilbu, je v máskáčoch a na hrudi má zavesenú automatickú pušku. Podľa vlajočky na pleci je Talianka. Kým ide do bunkra odniesť naše doklady, zjastrím pristavený obrnený transportér. S veľkým nápisom KFOR. Čo môže byť lepší dôkaz mojej prítomnosti v Kosove? Rýchlo zapózujem a Fredy ma zveční. Teším sa z výsledku a aj Pišta zatúži po takejto pamiatke. Tiež chce zapózovať a Štefan jeho foťákom zaostruje. Talianka v tom vybehne z bunkru s krikom: „Prestaňte, s ničím vojenským sa nemôžete fotiť!“ a zbraň dvihne do výšky pleca. „Prepáč, prepáč. Nevedeli sme,“ snažím sa zachraňovať. „Bazmek, bazmek, bazmek! Z dani ich platím a nemôžem sa ani  odfotiť?!! Slovakia tiež, bazmek, NATO. EÚ, bazmek. Sa môžem, bazmek, fotiť s čím chcem. Demokracia! Bazmek, Štefan, chytro foť.“ Talianka však drží zbraň v rukách príliš odhodlane. „Pišta, nechaj tak. V meste ťa odfotím s dákym džípom aj s vojakmi.“ „Môžete ísť do kláštora,“ ozve sa tlmočník od vchodu do bunkru. „Poďte, kým si to nerozmyslia,“ zavelím a za mnoho „bazmek, bazmek“ sa pohne aj Pišta.

 

 

 

 

 

 

 

Rýchlo popod závoru a za zákrutu. Asi by nevystrelila, ale stále ostáva otázka „čo, keby hej“. Vypočúvaný za špionáž naozaj nechcem byť a NATO som pred odchodom mal ako tých, ku ktorým utekať, keď „sa niečo zomelie“. Ale kašľať na to, za vysokým múrom, ktorý máme po praviciach, nás čaká sídlo Patriarchu Kosova, Metohije a Srbska. Asi v troch štvrtinách múru je strážna veža. V hornej časti vidno cez okno jedného vojaka a druhý pred dverami popíja teplý nápoj (stúpa z neho para) a zíva. Toto si radšej nefotí ani Pišta. Aj cez rakiju došlo k mozgu, že pred chvíľou to bolo nebezpečné. Zamávam na neho priepustkou, ktorú mi stihol dať prekladateľ. Len mávne a vráti sa ku kamarátovi. Veža zakrýva plechové dvere s krížom do vnútra.  Že ide o náboženskú stavbu prezrádzal doteraz len kríž na zvonici, ktorú vidno od checkpointu, teraz to potvrdia aj pravoslávne kríže na oboch krídla brány. Tak vojdeme dnu. Tu už môžem slobodne fotiť. Najskôr zvonicu, ale tá stojí osamotená a potom cerkvu. Ale tu sa zaseknem. Pred ňou mám v zábere ruiny. Budova, možno dve, ktoré tu boli pred ňou. To mi nejde do hlavy. Na Slovensku plačú všetci alternatívni a najpravdivejší spravodajcovia bojujúci proti hlavnému prúdu, že Albánci americkou pomocou ukradli Srbom ich odveké kultúrne a náboženské centrum. Lenže zvyšky chrámov (absidy nútia myslieť si to) hovoria, že ho pravoslávni od niekoho prevzali. A určite im bol ten niekto tŕňom v päte, keď mu zničili posvätné miesta. Lebo za iných okolnosti sa ku starej sakrálnej stavbe dostavujú novšie časti.

S myšlienkami na to, čo bolo skôr Srbi, alebo predSrbi, prechádzame okolo cerkvi. Tá je novovymaľovaná na tehlovo červeno. Len pod strechou je vedený lem so vzorom uzlu. Až keď obídeme absidu zistíme, že zadnú stenu vybielili a  nechali odkryté aj niektoré fresky. Pár svätcov. „To sú tí, čo boli na päťdesiatkorunáčke, bazmek,“ háda Pišta. Ale nemusia to byť len Cyril a Metod, ale aj Gorazd a Naum a mnohí ďalší. Ich mená sú premaľované, takže musíme len hádať. Pod strechou nad svätcami však nápis je. Ale tento druh cyriliky neviem prečítať. Opäť len letopočet. 1331. Takže kto tu bol do vlády cisára Dušana Uroša? Je to asi jedno, ale „odveké centrum viery a vzdelania“ zrejme až tak dlho netrvalo, lebo ako vieme- Konštantinopol padol v roku 1453- takže nie dlho po tom sa dostalo Osmanom do rúk aj Kosovo.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tým je vlastne obhliadka chrámu dokončená. Zastaneme pri okovaných dverách cerkve oproti bráne s krížmi. Sú mierne pootvorené, tak vyskúšame nakuknúť dnu. Aké prekvapenie! Vstupná časť je osvetlená sviečkami a očami zvykajúcimi si na pološero rozoznávame stolík so suvenírmi a pri ňom mníšku. „Hello,“ pozdraví nás. Vyzvedá: „Slovenija?“ „Ne, ne. Slovačka,“ odpovedám za skupinu. „Hej, zo Slovačky sme, bazmek,“ prisvedčuje Pišta. Pretočím oči, lebo si myslím, že vulgarizmy do náboženských stavieb nepatria. Urobím pár krokov do lodi cerveki a zo šera sa začnú vynárať fresky a pozlátený ikonostas. Ostanem stáť s otvorenými ústami. Veľmi by som si to chcel odfotiť. Ale za mníškou visí preškrtnutý fotoaparát, ktorý mi marí moje plány. „Možno fotografirat?“ pýtam sa a nahodím čo najpríjemnejší úsmev. „Ne, nemožno. Kontrola prichodit,“ reaguje rádová sestra srbsko-rusky. „Prosím, prosím,“ a zopnem ruky ako pri modlitbe, do medzinárodného znaku pre prosbu. „Brzo fotografiraj, ali bez blica,“ povie nakoniec a rezignovane rozhodí rukami. Z taštičky na môj kompakt teda vybalím ešte menší statív a položím ho na schod do lode a nastavujem foťák, aby za daných podmienok urobil čo najlepší záber. Hlavne keď mám na neho jediný pokus. „Môžeme fotiť?! Bazmek!“ zakričí Pišta a s bleskom odfotí niečo úplne náhodne. „Čo si to urobil?!?“ premáham vulgarizmy a mám chuť si od vojačky požičať zbraň. Rýchlo pozerám na sestru a naznačujem, že môj kamarát je „šiši“ a opitý. Lenže ona si už opäť stojí za svojím „Samo jedna fotografia, bez blica. To je sve. Nemožno.“ Nič sa nedá robiť. Preto si kúpim knižku o Patriaršii s fotkami fresiek a ikon. Tie sú určite lepšie ako to, o čo som sa pokúšal. S Fredym ešte zapálime sviečky a pomodlíme sa. Z vonku počuť zvonenie. Mníška zaštrngá kľúčmi a ukáže na okované dvere. „Tak poďme, chalani.“ A odídeme. Ešte sa obzriem na klauzúru, od ktorej znie zvonenie, a vyfotím si ju.

Vraciame sa rovnakou cestou naspäť ku checkpointu. Pišta si dá chvíľu pokoj od provokovania s foťákom. Ale naozaj len na chvíľu. Naša talianska kamarátka sa už usmieva očami (nič viac z nej nevidno) a podáva mi pasy. „Mladý, bazmek, povedz jej, že radšej ako  s tankom, sa odfotím s ňou.“ Zodvihnem obočie nad jedným okom a zadívam sa na neho ponad okuliare pohľadom „seriously?“. „Bazmek, si nerozumel, bazmek. Povedz jej, že sa s ňou chcem odfotiť!“ Zvesím plecia a vojačke vysvetlím, čo môj pripitý kamarát žiada. Oči sa jej rozžiaria, no zároveň pokrúti hlavou „Nemôžem. V bunkri je môj nadriadený. Mala by som problémy.“ „Tak zbohom,“ pozdravím a ostatní pochopia aj bez tlmočenia, keď vykročím smerom k mestu. Len opitý si sám pre seba mrmle: „Bazmek, tak reči sa učí a nič nevie vybaviť. Ešte nás skoro zastrelili. A študuje aj z mojich daní...“

 

 

 

Vraciame sa rovnakou cestou naspäť ku checkpointu. Pišta si dá chvíľu pokoj od provokovania s foťákom. Ale naozaj len na chvíľu. Naša talianska kamarátka sa už usmieva očami (nič viac z nej nevidno) a podáva mi pasy. „Mladý, bazmek, povedz jej, že radšej ako  s tankom, sa odfotím s ňou.“ Zodvihnem obočie nad jedným okom a zadívam sa na neho ponad okuliare pohľadom „seriously?“. „Bazmek, si nerozumel, bazmek. Povedz jej, že sa s ňou chcem odfotiť!“ Zvesím plecia a vojačke vysvetlím, čo môj pripitý kamarát žiada. Oči sa jej rozžiaria, no zároveň pokrúti hlavou „Nemôžem. V bunkri je môj nadriadený. Mala by som problémy.“ „Tak zbohom,“ pozdravím a ostatní pochopia aj bez tlmočenia, keď vykročím smerom k mestu. Len opitý si sám pre seba mrmle: „Bazmek, tak reči sa učí a nič nevie vybaviť. Ešte nás skoro zastrelili. A študuje aj z mojich daní...“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Chalani si to namieria do jednej z kaviarni na Bazári. Tam ich- hlavne najväčšieho ochutnávača rakije- poznajú a neskrývane sa potešia, že ho vidia. Hneď ako si sadne, len pozrie na majiteľa- čašníka a jeho „ako zvyčajne“ sa už nesie. A rovnako popolník. V kaviarni je nafajčené a po zážitkoch s drahým spoluúčastníkom expedície zatúžim po cigarete. Lenže zase mám strach, že sa to dozvedia aj ľudia, o ktorých nechcem, aby to vedeli. Predsa len, nie každý rodič toleruje deťom závislosti. Bez ohľadu na to, či ich vychovával celý život, alebo sa s nimi stretol na prahu ich dospelosti. No vyskúšam to. Vyberiem krabičku a zapaľovač z dolného vrecka kapsáčov na stôl. Všetci traja vyvalia oči. „Ty fajčíš?!“ Zahanbím sa: „Nóó.“ „Keď zoberieš kolo tak to Martinovi nepovieme, však chalani.“ Prikyvujú. Tak pozriem na čašníka a ukážem na prázdny poldecák pred Pištom a na chalanov. Prikývne aj on. „No a čože, ty nepiješ? Či len s ním?“ Mám chuť ho roztrhnúť. „Tak ešte jednu,“ poviem obsluhujúcemu Albáncovi rezignovane a slovensky, ale pochopí a prinesie aj mne. „Aký sme mali pekný výlet, bazmek,“ nezastaví sa, „tak si na to pripime.“ Vypijem len polku svojho pohárika a zapálim si. Nikotín a tvrdý alkohol pôsobia rýchlo. „Bazmek, to vieš, že na poli sa len zajace, ...“ začne, no teraz ho už nenechám, „viem, veľa krát som to počul. “ „Ojój, bazmek. Štvrťdeci odpije, bazmek, a už je aký priečny.“ Ešte niečo hovorí. Možno ku mne, alebo dáku príhodu. Neviem. Vychutnávam si dechtom a kyanovodíkom dochutený tabak. Konečne zadusím ohorok do tanierika s parfumovaným obrúskom a na telefóne skontrolujem čas. Pozriem na parťákov. „Tak ja už idem,“ a vylejem do seba druhú časť obsahu pohárika. Dvojeurovú mincu nechám na stole a odchádzam. Kamaráti síce protestujú, no ja som už vo dverách.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po ceste si zapálim ešte jednu. Riziko, že ma tu uvidí potenciálny bonzák je malé. Chvíľu po dohorení „stovky“ už prechádzam okolo Rushdiho kaviarne. Cez záclony dnu nevidno, ale asi má zavreté. Viac ako pitie kávy, by som však niečo zjedol. Takže pokračujem do kopca na základňu. Pred ňou pribudlo podozrivo čisté auto s kosovskými značkami a s polepom dákeho ministerstva. „Žeby nás nabonzovali vojaci? Alebo čo môžu chcieť?“ prebleskne mi hlavou. Zabudnem na to, že brána, tabuľa a schody ku jaskyni Velika Klisura boli postavené za peniaze od kosovskej vlády. Vybehnem po schodoch a v obývačke sedia na gauči Martin, Mentor a medzi nimi dvaja nosatí svetlookí páni. Držia na kolenách jednu z Martinových máp jaskyne. Asi albánsku verziu. „... a toto je Kubo,“ predstaví ma  medzi vysvetľovaním toho, čo je cieľom tejto expedície. Všetci traja Albánci na mňa pozrú. „Mir dita, hello,“ pozdravím pre istotu bilingválne. Dvaja páni z ministerstva na mňa však stále civia. Žeby som povedal niečo zle? Tak sa na nich zadívam aj ja. Obaja a tiež Mentor majú na krku arabské šatky, kufije, na Slovensku známe ako  arafatky. Ja tiež. Jeden z „miništrantov“ ukáže najskôr na tú svoju a potom na moju. „Very good,“ zhodnotí a niečo albánsky povie kolegovi. Na to zareaguje aj Mentor, ale už sa opäť dívajú do mapy a Martin pokračuje vo vysvetľovaní. Takže on sa najesť nepôjde. Pôjdem sa pozrieť hore na chalanov, možno sa oni pridajú. Ale čo malo znamenať to s arafatku? Viem, že Mentor chodí do mešity a nepije alkohol. Žeby práve šatka na krku vizuálne odlišovala praktikujúcich od nepraktikujúcich moslimov? Na túto otázku som nenašiel odpoveď ani za štyri roky.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zo schodov práve schádza Afrim. „Mir dita! Ako sa máš?“ pozdravím sa. „Dobro sa mam, tvoja albansky je dobry,“ smeje sa. „Aky bol monastir? Nechali si tam Pištu?“ Nečaká na odpoveď. „Večer, ak budete piť kafu u Rushdiho, povedz ,Mir mrama mister Rushdi’.“ Z obývačky cez otvorené dvere zaznie Mentorov preklad pre Martina: „Good evening Mr. Rushdi.“ „Dobrý jazykolam. Keď nezabudnem a budem dostatočne triezvy, tak mu to poviem. Nejdeš teraz na kafu?“ „Ne, ali Janko i chalani kazali da idu.“ A už sú na schodoch. „No ahoj výletník, kde máš zvyšok? Nejdeš sa s nami najesť? Nechaj Martina dohodnúť sa s miništrantmi, haha.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Takže opäť som vonku a čľapkám sa v roztápajúcom sa snehu dolu kopcom k Rushdiho kaviarni, spolu s ďalšími hladnými jaskyniarmi. Lenže naozaj je zatvorené. To už sa aj Dušan pokúša o otvorenie dverí. „Mne sa nechce ísť do mesta,“ prehodí Hudec. Okno na poschodí je potvorené, počuť zvuky kuchyne. „Halooo!“ niekto z nás zakričí. A znovu. Nič. „Asi má siestu, poďme do mesta,“ prehodím. No oblok sa otvorí viac a vykukne z neho hlava pána kaviarnika. „Máš otvorené? Chceli by sme kafu,“ povie za všetkých Janko. „Čekejte,“ znie odpoveď. O menej ako minútu už štrngajú kľúče a náš obľúbený albánsky majiteľ kaviarne otvára dvere. „Dodžite unutra,“ pozýva nás s úsmevom. „Kafu za svakoga?“ ani nečaká kým sa usadíme. „Hej, hej,“ prisviedčame. Kým nám pripravuje dávku kofeínu, rozmýšľam, či by sa na Slovensku stalo, že by mal majiteľ kaviarne prestávku a pre cudzincov by si ju zrušil a len pre nich by ochotne otvoril prevádzku. A to väčšie prekvapenie ešte len príde. Popíjame kávu, pán Rushdi sa vyzvedá o jaskyniarstve, Janko mu odpovedá no na chvíľu odbočí od témy: „A nemáš niečo za kušanie?“ a rukami naznačí krájanie pomocou vidličky a noža. „Mám, samozrejme. Teraz som varil hovädzie. Tiež pre všetkých?“ „Áno, áno,“ poteším sa, lebo moje brucho je čoraz hlasnejšie. „Počkajte tu, hneď donesiem,“ a zmizne v dverách, za ktorými vidno schody na poschodie. Fúha, tak toto by sa v mojej vlasti nestalo. Ale dúfam, že aj tam sa prístup ku cudzincom zmení na takýto. Tri a pol roka po tejto expedícii som sa zarozprával v mojom obľúbenom bare s partiou Nemcov. A počuť od nich, že sme neochotný, chladný, uzavretý a hrubý národ, bolo naozaj nepríjemné.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Takže sme presvedčili albánskeho majiteľa, aby sa špeciálne kvôli nám z jeho kaviarne stala reštaurácia. Hostíme sa teda hovädzinou, zeleninovým šalátom a bielym chlebom. Asi v polovici tohto obeda sa ku nám pridá aj Martin, aj keď len na kávu. Oznamuje, že môžu vyraziť do jaskyne Radavac, ku ktorej vchodu sme sa boli pozrieť včera. Preto rýchlo dojedáme a chalani sa idú pobaliť na akciu. Pán Rushdi sa ešte stihne opýtať: „Prídete aj večer?“, a my súhlasíme. Počkám kým dobuchocú, zídem s nimi do garáže, zamávam im na rozlúčku a zapálim si. Idem sa opäť povenovať učeniu, tak chcem mať nervy upokojené tak, ako najlepšie viem. Ešte zoberiem pár polienok dreva, aby mne aj kamarátom, ktorí ostali so mnou, nebola zima a obložím sa poznámkami. Možno na mňa konečne niečo preskočí. Na chvíľu si aj pospím, ale verím v osmózu, takže nezúfam. Ešte nie. Prebudím sa na Pištovo tradičné kliatie, len tak z nudy. Ale je tolerantný a nechá ma nútiť sa do učenia a tiež si ide pospať. Medzitým vonku padne tma. Trochu skôr ako som čakal, ale môžu za to aj husté ťažké mraky, z ktorých začnú vypadávať veľké snehové vločky. Na ulici sa osvetlenie síce nezapne, ale v našom dome sa svieti. Takže síce nemôžem pozorovať upokojujúce sneženie, ale mám možnosť učiť sa. Ani neviem ako mi prejde čas, lebo síce mám pocit, že nič neviem, no zrazu počuť vŕzganie garážovej brány a o chvíľu buchot nôh na schodoch. „No čo študent, ideš na večeru?“ Rýchlo si oblečiem vetrovku a už sa brodím po členky v snehu. V kaviarni už máme spojené stoly, pred chalanmi stoja fľašky piva. Vyberám si miesto pri Martinovi, oproti Ďurimu, o ktorom viem, že celú akciu dokumentoval.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pán kaviarnik síce vyzerá byť veľmi zaneprázdnený, ale aj tak sa usmieva. „Dobar večer,“ pozdraví srbsky. Ja namiesto okamžitej odpovede pozriem na Martina: „Ako to bolo?“ „Mir mrama mr. Rushdi!“ povieme unisono. Adresát pozdravu sa široko usmeje. Je vidno, že sa mu páči, že sa cudzinci chcú učiť jeho materčinu. A ja osobne som tiež spokojný. Nie len tým, že sa opäť nasýtim za málo peňazí, ale hlavne preto, že aj takou maličkosťou som niekomu urobil radosť. Ale kým na stôl príde jedlo je čas na pravidelný výsluch Ďuriho a na jeho fotky. „Tak čo ste tam robili?“ pýtam sa nedočkavo. „Martin a Peťo merali a zvyšok šiel zrušiť niektoré otázniky zo starej mapy a pridať k nim nové, haha!“ To znamená, že sa boli pozrieť do častí, ktoré sa pri poslednej akcii nechali na neskôr a pri tom objavili miesta, kam sa treba ísť pozrieť nabudúce. „A nasnežilo tam tak, že Martin musel obúvať reťaze a potom sme ešte pomáhali Kosovcom, ktorým nechcelo naštartovať auto.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Večera a rozhovory plné spomínania rôznych jaskyniarskych príhod nám zaberú niekoľko hodín. Skoro som zabudol, že zajtra sa v jaskyni počíta aj so mnou. Martin zoberie mňa a Fredyho na zameriavanie nového vchodu a Hudec ostane na povrchu, takže ja si budem môcť požičať jeho lezeckú výstroj. Už by som sa mal cítiť bezpečnejšie. Takže sa spokojne dokotúľam do spacáku pri piecke a vďaka výparom z čižiem a ponožiek a za pomoci učiva zaspím ako zarezaný. Áno, pre Kosovo veľmi hlúpo použitý slovný zvrat.

Táto a ďalšie expedície na málo známy Balkán úplne zmenili môj pohľad na tento svetový región, ale aj na prapodivné alternatívne média na Slovensku, ich zástancov a extrémne prejavy nacionalizmu. A vzniklo u mňa nutkanie reagovať v diskusiách ku článkom, ktoré sa týkajú Kosova. Veľmi často sa púšťam do nikam nevedúcich hádok s diskutérmi, ktorí zvyknú každý článok, ktorý má v titulku „Kosovo“ komentovať známym heslom „Kosovo je Serbija“ či „Ukradli Srbom kultúrne a náboženské centrum“. Preto v poslednej dobe zvyknem reagovať fotkou ruín pred Patriaršiou s tým, že možno najskôr Srbi to centrum ukradli niekomu inému.

„Keď je to tak, tie zasnežené ruiny pred bazilikou nevidíš?“ napíšem do komentu pod fotku, ktorú zdieľam. V okamihu dostanem odpoveď: „Aj tak boli skôr!“  Po tom strácam chuť dohadovať sa. Čo za silné presvedčenie zabraňuje ľuďom vidieť veci? Bojovať s ignorantmi na internete je také... quijotovské, a ja na to strácam trpezlivosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?