Kosovo I. (2010) - Kapitola štvrtá. O KFC a neuznanej rieke

Autor: Jakub 'Kubo' Bernadic | 25.4.2014 o 0:26 | Karma článku: 4,92 | Prečítané:  869x

"Pán kolega, mne je jedno čo ste videli a čo nie. Pokiaľ to nie je v skriptách, tak o tom učiť nebudem. Na skúške vám žiaden Biely Drin neuznám, zmierte sa s tým." Tak som prišiel na to, že neuznať je možné nielen štát, ale aj prírodné výtvory ako rieky, vodopády a vyvieračky.

Zobudím sa okolo tretej ráno na svetlo a hlasy. To, že som zaspal je vlastne dobré znamenie. Myslel som, že prebdiem celú noc. Kým však zisťujem jazyk hlasov, do mozgu sa tlačí myšlienka, že mi toho Kosovci povedali priveľa, a tak si po mňa z hôr prišli UČK. Neprišli. "Bazmek, bazmek. Aspoň že Mladý nanosil dreva, aspoň sa mi rýchlo vysušia veci." Prvé dve slová hneď prezradia, že sa vrátili chalani živí, zdraví a keď rozlepím oči vidím, že aj všetci. „Fungovala centrála? Vyčerpali ste?" pýtam sa zívajúc. „Všetko bolo v poriadku. Polosyfón milionárov sme vyčerpali na toľko, že sa cez neho dá traverzovať ponad vodu. A vzadu, v Pečovských kúpeľoch, sme postavili bivak a nachystali veci na čerpanie jazierka," dostávam odpoveď. „A tu Pišta sa aj vykúpal." „Bazmek, ani nespomínaj! Radšej dajte tej Afrimovej rakije do čaju nech nechytím zápal pľúc!" „A čo ty? Už vieš aké pôdy a rastliny by mali byť v krase?" skúša Martin. Krútim hlavou: „Bol som na návšteve u domáceho. Porozprávali mi o tom, ako to bolo za vojny... a dostal som aj výslužku," ukážem na päťlitrový pohár nakladaných paprík, ktorými sa už hostia Dušan a Pišta. Hudecovi ešte upresnia niektoré detaily a potom sa postupne všetci rozlezú do spacákov a o chvíľu sa už domom rozlieha chrápanie. Zahrabem si hlavu do kusov oblečenia, ktoré mi nahrádzajú vankúš a zaspím tiež. Teraz už pokojne.

 

Polosyfón milicionárov sme vyčerpali...", foto Ďuri

 

... dá sa pretraverzovať ponad vodu...", foto Ďuri

 

... pri Pečovských kúpeľoch sme rozložili bivak.", foto Ďuri

 

 

Za svetla sa zobudím na symfóniu muezínovho spevu a psieho vytia a štekotu. Dnes však nemám dôvod opúšťať teplý pelech a tiež nechcem zobudiť unavených kamarátov. Prečkám tých niekoľko minút a zaspím ešte na niekoľko minút ľahkým spánkom, z ktorého ma zobudí prvé zavŕzganie podlahy. Rozhrabem uhlíky v piecke, niekoľkokrát do nich dúchnem a priložím k nim kúsky kôry a pár tenších kúskov dreva, ktoré ostali na dne krabice. Postupne sa všetci účastníci expedície zbiehajú v miestnosti s pieckou a vyťahujú si raňajky. Dohadujú sa, čo dnes podniknú, lebo po včerajšku chcú mať oddychový deň. Martin hovorí, že chce isť skontrolovať dáku vyvieračku, aby vedeli či bude možné ísť merať a skúmať do ďalšej jaskyne. Predstavím si malý pramienok zo skaly, ale aspoň uvidím ďalšiu časť krajiny, takže sa hlásim do posádky. Aj Ďuri a Hudec sa hlásia. Pri raňajkách Martin nadhodí, že si mám nechať miesto na "žlté pečené kura". Neviem čo tým presne myslí, ale poslúchnem.

 

Kým sa dostaneme z mesta, je už po jednej. Dopravná špička je fakt nepríjemná, preto ideme z kroka na krok. Až na periférii za odbočkou na Prištinu sa premávka zrýchli. To však spomaľuje Martin. „Tu niekde to musí byť." Pozerám sa na obe strany, ale kopce sú ďaleko, tu tá vyvieračka nebude. Iba, že by to bol prameň medzi domami pri ceste. „Tuto je!" Zastavujeme pred skupinou prízemných domov. V jednom sú potraviny a ten druhý ma zastrešenú terasu. No na priedomí nie sú ani stoly ani stoličky. Až keď vojdeme do vnútra pohľad na stoly a stoličky prezradí, že v lete ich vynesú vonku a tým zariadia terasu. Som zvedavý na tie kurčatá. Sadáme si hneď ku pultu. Z kuchyne príde mladý čašník. Teraz albánčinu probuje Martin. „Mir dita!" Chalan s bločkom v ruke odpovedá rovnako, čo je dobré znamenie. Teraz prišla chvíľa, kedy by malo byť vysvetlené, aké zviera sa chystáme dnes zjesť. Ale Martin asi nemá náladu na kotkodákanie, tak to vyrieši v angličtine: „Yellow chicken, please. Four times," a ukáže na nás. Kosovčan sa opýta na nápoje. Traja nešoféri si vyberáme miestne pivko Peje a Martinovi ostane džús. Teda ten si objednal, no dostal plechovku sladkej oranžovej brbľavej vody. Za výber piva, aj keď netuším či ponúkajú aj viac značiek, dostaneme pochvalu. Pivo mi už chutilo pri prvej spoločnej večery na Promenáde. Zvedavosť na to kura však začína byť veľká.

 

Najskôr je na stôl donesený popolník. Lenže v skupine troch nefajčiarov sa neodvážim si zapáliť, tak ho slušne odmietneme. Potom, ako balkánska tradícia káže, košík bielych žemlí - chleba a taniere so zeleninou, paradajkou, paprikou a šalátovou uhorkou, pre každú dvojicu jeden. No a na koniec kurča. Najskôr vyzerá ako obyčajné pečené, ktoré zvykne konkurovať rezňu so šalátom na nedeľný obed. No polka kuriatka pred každým z nás je poliata žltkastou omáčkou s kúskami zeleniny. Na prvý pohľad nevyzerá vábne, ale táto expedícia ma učí, že Martinovi sa oplatí dôverovať. Púšťam sa teda do štvrťky svetlého mäsa. Vegetovo šafránová chuť (teda tak ju identifikujem) omáčky spolu s prepečeným mäskom vyvoláva niečo, čo Julo Satinský v relácii o varení v polke 90.tych rokov nazval "nebíčkom v papuľke". Snažím sa udržať etiketu a oberám mäso z kosti pomocou vidličky, no je to strata času a po vzore spolustolovníkov sa do neho púšťam všetkými desiatimi. Chuť je tak vynikajúca, že zabúdam sústa zajedať chlebom či zeleninou. Na ten si spomeniem, až keď na tanieri okrem ojedených kostí ostane ešte výpek a omáčka. Naozaj bol dobrý nápad si nechať miesto na tento pokrm. Ešte pred týždňom som sa na internáte kŕmil čínskymi polievkami a rožkami s črievkovým syrom, takže teraz moje chuťové bunky, aj keď oslabené fajčením, plesajú. Príde čas platiť. Odfukujúc a pasujúc sa s fľaškovým pivom prepočítavam, či mám dosť peňazí. Zabudol som, v akej krajine som sa opäť dobre nasýtil a napojil. Porcia vychádza okolo dvoch eur na osobu. Vrátane nápoja. To beriem ako vtip a vysypem z peňaženky "zlaté" centovky a aj keď čašník odmieta, nechám ich na stole. Podobne urobia aj chalani. Tento kulinársky zážitok si zaslúži sprepitné, či je to tu slušné, alebo nie.

Kosovské pečené kura - KFC, foto Ďuri

oberám mäso vidličkou no je to strata času", foto Ďuri

 

Nasadáme do auta a smerujeme ďalej od mesta. Tentokrát sa blížime ku kopcom. No krv z mozgu si teraz vyžaduje žalúdok, a tak prestanem myslieť na to, kde tá vyvieračka je. Prídeme tam a uvidím.  Asi po desiatich minútach odbočujeme na neupravenú cestu. Prechádzame okolo betónových nádrží, ktoré slúžia ako farma na pstruhy. Ale po reštaurácii tu zatiaľ nie je ani chýru ani slychu. Za tri roky tu vyrastie, a nie len jedna. Cesta sa pomaly zužuje a tak zastaneme a vystúpime. Do uší mi dolieha hukot vody. Ale nie od chrbta, kde sme nechali rybiu farmu, ale spredu. Možno tá vyvieračka nebude malinká. Vyjazdená lesná cesta nás chvíľku vedie po vrstevnici ku hluku padajúcej vody. Po ľavej ruke máme zráz krytý kríkmi, no tie sa po chvíli stratia a nahradia ho smeti ponechané svojmu osudu. A pod nimi v hĺbke 20, možno 30 metrov hučiaca riava. Keď zdvihnem oči od divokej skládky, som rád, že nosím okuliare. Pred nami sa ukazuje vodopád v celej svojej kráse a mne idú oči vypadnúť. Toto nie je malinká občasná vyvieračka, na akú som sa pripravil. Martin si všimne môj údiv a len prehodí: „Čo si čakal, veď ide o najvýdatnejšiu vyvieračku na Balkáne." Kvapôčky vody tu vďaka mrazu vytvárajú pozoruhodný obraz. Všetko na vôkol je, viac-menej, zelené, no v blízkosti vody sú mach, tráva a konáre rastlín obalené bielou námrazou. Cesta sa za smetiskom -vyhliadkou zužuje na chodník pre jedného a husím pochodom pokračujeme okolo skaly ku stavidlu na vrchole vodopádu, ktorým je časť vody odrazená od vodovodnej sústavy. Nad samotným vyvieraním je postavený betónový kryt a vedľa neho drevená búdka pre vodomerača. „Za tým, v masíve, musia byť nepredstaviteľné priestory. Pozri akú silu má, a to je ešte celkom suchá zima. V čase dažďov tu voda strieka spoza každej skaly,“ kričí Martin, aby ho bolo cez hukot vody počuť. Chalani sa ešte pozrú za skalný výbežok pri stavidle, za ktorým je niekde v lese vstup do jaskyne a otáčame sa na cestu späť. „Taký prameň Hron nemá, no, že?" podpichne Ďuri, lebo vie, že má pravdu. Taký široký ako tento Biely Drin pri vyvieraní nie je ani pod mojimi oknami a to už má za sebou skoro 20 km a niekoľko prítokov z oboch strán.

autor a prameň Bieleho Drinu, foto Ďuri

 

 

omrznutá príroda blízko vody, foto autor

vyvieranie Bieleho Drinu, foto autor

 

Ja sa ešte otáčam a vycvaknem si miesto kde je jaskyňa, zabojujem so strachom v strede stavidla, keď si fotím ľadovú vodu pod sebou a ponáhľam sa za spolucestujúcimi. Tí hodnotia, že v jaskyni by malo byť sucho, a teda vhodne na meranie a ďalší prieskum. „Je tam treba veľa liezť?" skúšam poučený predvčerajškom. „Minimálne, no je tam iný problém. Blízko vchodu je dosť hrubá vrstva netopierieho guána. Keď sa ti v ňom chce brodiť poď zajtra s nami." Radšej sterilné blato ako netopierí trus. Táto jaskyňa si na mňa bude musieť počkať. Tri a pol roka, ale to sa už okolie zmenilo na nepoznanie. Zmizlo smetisko, vyhliadku vybetónovali a ohradili. Chodník vysypali štrkom a predĺžili ho až pred jaskyňu. Ku stavidlu sa dnes ide po schodoch so zábradlím, je nad ním drevený mostík. O tom však neskôr. Späť do januára 2010. Blízko chodníka na stavidlo je veľmi provizórny plot pozostávajúci z konára a ostnatého drôtu. Pozerám sa bližšie a vidím v uzle zachytená kus ovčieho rúna, alebo inej srsti. Spomeniem si na včerajší večer. Túžba po slobode je tu silná aj u zvierat, nielen u ľudí.  Cestou k autu si zadumane pozerám pod nohy a zrazu sa zaseknem. Uchodená hlina by mala byť sivo-hnedá a tráva by tiež nemala mať v zime výraznú farbu. Ale toto je fialové! Kvetinka, fialový zvonček. No, v tejto krajine plnej prekvapení by možno Maruška z rozprávky O dvanástich mesiačikoch veľa trápenia nemala.

v závere doliny je jaskyňa, a celý kopec by mal byť dutý tiež, foto autor

 

voda pod stavidlom, foto autor

 

túžba po slobode, foto autor

 

januárová kvetinka, foto autor

 

Vraciame sa späť do mesta. Pozerám sa vpravo a po prvýkrát od začiatku expedície musím dať za pravdu autorom nezávislých a alternatívnych stránok a blogov. Vo svetle Slnka zapadajúceho za "Guri i kuč", horu nad mestom, vidím trosky pravoslávnej cerkvy zarastené krovím. Vyzerajú, že 11 rokov od vojny s nimi nikto nič neurobil. Ale po tom, čo som počul včera večer asi nikto z Albáncov, ktorí tu ostali alebo sa vrátili z utečeneckých táborov, nemal chuť sa babrať s čímkoľvek čo má súvis so Srbmi. Ale ani sa im nedivím. A myslím, že "spravodajská alternatíva" by sa mohla prestať čudovať tiež. Nemyslím si, že ak by sa niekto pokúsil etnicky vyčistiť Slovákov tak by sa po vyhratej vojne vzorne starali o stavby, ktoré zostali po okupantoch. Ale naozaj už dosť politiky.

„Ukážem ti jeden z mála domov, ktoré prežili vojnu. Len tie tri  - štyri mešity, kostol a patriaršia. Zvyšok mesta bol v troskách," pripravuje ma Martin na nasledujúci zážitok. Ale nechce sa mi veriť, že je to pravda, lebo za 11 rokov od vojny a 2 roky od vyhlásenia samostatnosti, by sa Kosovci museli snažiť ako mravce. Ale keď sa tak pozerám z auta, bude to pravda.

 

park a voda plné smetí, foto Ďuri

Zaparkujeme blízko supermarketu, kde sme prvý deň kupovali potraviny- pri niečom, čo bolo kedysi parkom. Teda, stromy ostali, no množstvo smetí skôr navodzuje pocit skládky. Na okraji parku bližšie ku centru mesta tečie voda v betónovom koryte. Ale podobne ako park a rieka Bistrica, je aj toto plné odpadkov. Podobnú scenériu si pamätám z dediny, do ktorej som chodil na základnú školu. Stredom obce tam tečie tekutý odpad z maštalí a kde kto prihodí aj svoju trošku komunálneho odpadu. No nie až tak ako do tohto potoka, kde sa dá nájsť od plastových fliaš, cez plyšové hračky, pneumatiky z traktora, až po piecku na tuhé palivo, aj polka svinky zo zabíjačky (zdá sa, že ako dokrmovanie medveďov). Takže pre mňa toto nie je nič prekvapivé. Pre Ďuriho to však zaujímavé je, a tak dokumentuje. Na zamyslenie pri tom je, že za 3 a pol roka odpadky z parkov, prirodzených a umelých riek v Kosove zmiznú, no zo stredoslovenskej dediny nie. Pri umelom ponore, kde je voda zvedená do podzemia, stoja naši chalani a smejú sa, že tam kde ide voda do zeme, tam musí byť jaskyňa. Jaskyňa plná odpadkov mi je asi tak príjemná, ako jaskyňa plná netopierieho trusu. Spoluúčastnící expedície hovoria, že sa chcú pomotať po meste, možno kúpiť suveníry a tak podobne. Hudec odchádza na základňu a Ďuri sa ide so mnou a Martinom pozrieť na pôvodný kosovský dom.

 

 

Ten je prilepený medzi dvoma novými, ktoré rovnako gýčové ako ich rovesníci. Kulla však viac ako dom pripomína stredoveký hrad. Vysoký kamenný múr s malou rímskou niekde na úrovni druhého poschodia, inak žiadne výčnelky a do ulice sú vyvedené len malé okienka. Na prvom poschodí menšie ako tie na druhom. Martin nečaká na otázku a vysvetľuje: „Môj dom, moja pevnosť. Vojská sa tu striedali ako na klavíri, tak sa museli domáci prispôsobiť. Na prízemí mali sýpku a na vrchu bývali. Kamenný dom im nikto nemohol podpáliť a z okienok -strieľni mohli na nepriateľa strieľať. A tak dáko prežili predkovia Albáncov všetkých nepriateľom, ktorí si nárokovali ich územie."Do dvora kully vedie kamenná brána. Väčšie vráta pre vozy, menšie pre ľudí. Ale veľmi nízkych. Práve nad tou pešou je v kameni niečo vytesané. Latinku a cyriliku vylúčim, a tak ostane len arabské písmo. Hlavne podľa najspodnejšieho riadku, ktorý sa začína arabskými číslami. Teda tými, ktoré používajú Arabi, nie tými, ktorým my hovoríme "arabské". Lenže to je celé, čo po semestri arabčiny dokážem určiť. Aj Ďuri s Martinom sa chcú dozvedieť, čo nápis hovorí, ale sklamem ich, "Semester je pramálo. Ale zoberiem fotku mojej učiteľke. Ona alebo jej manžel si s tým možno poradia. Ja som rád, že som vpravo dole rozoznal čísla od písmen." Lenže z čísla 812(3)10 mi aj tak nie je jasné, čo chce povedať. Na dátum či súru z Koránu je to priveľa. Takže lúštenie nechám na príchod na doma. Vojdeme do dvora, z ktorého vedú na prvé poschodie kryté schody, no dvere na ich konci sú bez kľučky a nedá sa nimi pohnúť. Pred schodiskom je trojjazyčná tabuľa kosovskej vlády, konkrétne ministerstva športu, mládeže a kultúry a jeho inštitútu na ochranu pamiatok. Po albánsky, srbsky a anglicky.

 

Kulla Gockaj, foto autor

 

nápis v arabčine (vpravo dole číslo 812(3)18 v arabsko-indických číslach), foto autor

 

vchod do kully

 

Tak tým je prehliadka kultúrneho dedičstva západného Kosova na dnes ukončená. Pár moderných domov od kully je internetová kaviareň. Rozžiaria sa mi oči, a tak s Martinom ideme. Pousmejem sa nad cenou napísanou nad zadnej strane administrátorovho monitoru: 50 centov za hodinu. Ešte na strednej škole som na internet chodil za 20 korún za hodinu. Táto krajina si ma získava čím ďalej, tým viac. Martin po chvíli vstáva, vraj sa mu z Internet Explorer nedarí prihlásiť na svoje mailové konto, tak ide na základňu. Ja sa pripojím na sociálnu sieť a vlastne jediné čo zistím je, že by som sa mal naozaj učiť, lebo podľa statusov je väčšina mojich spolužiakov zo skúšky z fyzickej geografie zhrozená. Budem si musieť urobiť čas. Napríklad zajtra poobede. Ráno tak veľmi chcem ísť do Patriaršie. Ale poobede, to by šlo. Uvidíme.

 

 

Vonku je už tma, keď idem na základňu ale necítim strach. V Bratislave som sa sám bál, v Nitre tiež. A to bolo v krajine, kde sa dohovorím a vlastne by voči mne nemal mať nikto nič. Tu je to však iné. Za posledné dni sa to úplne zmenilo. Úplne pokojne sa prechádzam po ulici, zapálim si. A viem, že kým tu neprovokujem, tak mi nič nehrozí.

 

Takmer dva roky po tejto prvej expedícii sedím na prednáške z Fyzickej geografie regiónov Európy. Dnes je to o Balkáne. Pri morfo- a litogeografii si poznámky ani robiť nemusím. Väčšina pohorí je vápencová a ja som ich skoro všetky videl, alebo priamo navštívil. Postupne sa dostaneme ku hydrogeografii. „Zaujímavé sú Prespanské a Ochridské jazero, ktoré spája podzemná krasová rieka. Voda odteká z Prespanského do Ochridského a z tade do Čierneho Drinu. Ten preteká Albánskom a tesne pred ústím sa pri Škodarskom jazere spája s Bojanou a vzniká rieka Drin..." Sledujem to na mape a vidím, že nie až tak blízko ústia sa ku Čiernemu Drinu pripája rieka z Kosova. Biely Drin. „Pán doktor, a nezabudli ste na Biely Drin? Ten, ktorý pramení v Kosove?" „Biely? No to je možno bezvýznamný prítok, ale nie dôl..." „Bezvýznamný?!" ,snažím sa na akademickej pôde nezvýšiť hlas, "veď pramení asi najvýdatnejšou vyvieračkou na Balkáne a je tam tak široký ako Rieka tu pri Univerzite! Veď som tam bol a videl som to! Počkajte, ukážem vám fotky." A snažím sa pripojiť na účet svojej sociálnej siete kde mám fotky z expedície zverejnené. Pán doktor však nečakal a uzemnil ma.

 

"Pán kolega, mne je jedno čo ste videli a čo nie. Pokiaľ to nie je v skriptách, tak o tom učiť nebudem. Na skúške vám žiaden Biely Drin neuznám, zmierte sa s tým." Tak som prišiel na to, že neuznať je možné nielen štát, ale aj prírodné výtvory ako rieky, vodopády a vyvieračky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?