reklama

Kosovo I. (zima 2010) Kapitola tretia. Nákup a návšteva u Albánca

Nemôžem zaspať. Moja predstavivosť pracuje naplno. Hneď ako zavriem oči, vidím živé obrazy toho, čo sa tu dialo. Tie sú striedané výjavmi toho, ako také niečo môže prebiehať u nás. Neviem si prestaviť, čo by som na mieste týchto ľudí robil ja. Alebo čo by robili členovia mojej rodiny, či kamaráti. Čudujem sa, že ľudia tu ostali, aspoň sa na prvý pohľad zdá, normálni.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)

Dofotil som panorámu na všetky foťáky práve vtedy, keď muezín dokončil adhán, zvolávanie na modlitbu. Psi stíchli tiež, no okrem vrčania motorov áut a generátorov je počuť zvuk, ktorý by som tu nečakal. Zvony. Niekde v meste bijú zvony. Patriarchia je však tak ďaleko, že by som ich nemal počuť. Pohľadom pátram medzi budovami v meste. Zvonicu by som nemal prehliadnuť. Rodinné domy, obytné domy, mešity... aha tam je! Úplne nečakane kostol stojaci medzi mešitami vyvracia ďalší z mýtov o tejto krajine. Ten totiž hovorí, že moslimovia ničia všetky kresťanské chrámy, ktoré im padnú pod ruky. Medzi diskutérmi sú obľúbené videá, kde príslušníci UCK a pred nimi Albánci v službách SS vyhadzujú do vzduchu kostoly

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

katolícky kostol v meste, foto autor

a pravoslávne cerkvy. Toto tvrdenie u mňa dostalo zásadnú ranu už minulé leto v Mostare, kde oproti historickým mešitám stojí františkánsky kláštor s kostolom. Sú však oddelené riekou Neretvou a spojené Starým mostom. Tu však stojí kostol cez ulicu od mešity a bitie zvonov naznačuje, že modlitbu budú mať kresťania a moslimovia v rovnakom čase. Podľa mojej učiteľky arabčiny to nie je možné ani v Sýrii, ktorá je (v roku 2010, poznámka autora) jedna z najtolerantnejších moslimských krajín. 

Vraciam sa do vnútra, lebo zubaté Slnko ma veľmi nezohrialo a z komína našej základne už stúpa dym, čo veští teplo v izbe. Tam už Martin rozkladá raňajky. Opäť chlieb, ajvar, syr, tekutý jogurt a ako zákusok baklava (koláč z lístkového cesta, plnený orechmi a poliaty medom). Nasleduje káva u Rushdiho. Ten má dnes ráno dvoch domácich zákazníkov, preto po srbsky hovorí veľmi potichu, alebo radšej neodpovedá vôbec len prikyvuje. V televízore bežia správy o zemetrasení na Haiti. Premýšľam o bezpečnosti podzemného prieskumu, ale chalani ma upokojujú, že táto oblasť je minimálne seizmicky aktívna a je tu malá šanca, že nám jaskyňa spadne na hlavu. To mi pripomenie, že by som si mal prečítať maily a správy na sociálnej sieti a hlavne napísať, že som v poriadku. Lenže na to môj smartphone potrebuje wifi a to v tejto krajine asi bude problém. Keď tu majú problém s elektrikou, tak s internetom to asi bude veľká bieda. Martin však hovorí, že už v lete blízko promenády fungovalo niekoľko kaviarní s wifi, kam chodil čítať maily a spravodajské novinky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kaviareň je v úzkej uličke pár metrov od Promenády. Na prvý pohľad to vyzerá, že týmto priechodom medzi domami neprejdú vedľa seba ani traja ľudia, no mladému Kosovčanovi sa to pred nami podarí aj na svojom Yugu. To má však za následok, že peší a cyklisti musia cúvať a nájsť si miesto, kde sa môžu pritisnúť ku stene, aby mohol kaskadér prejsť. Jazdcom na skútroch sa tak ľahko nemanévruje a musia sa vrátiť až na Promenádu, za čo odvážlivca počastujú zdvihnutou päsťou či vztýčeným prostredníkom. Miesto, ktoré ukľudní môj absťák z nedostatočne dlhého času stráveného online je situované medzi cukrárňou a športovým barom, teda tu skôr kaviarňou. Priečelie "našej" kaviarne je drevené a trochu pripomína írske puby. Od ulice ho oddeľuje malá terasa, ktorá sa pravdepodobne využíva v teplejších mesiacoch, lebo teraz tu nie sú ani stoly, ani stoličky. Aj interiér sa snaží držať štýlu írskych barov. Stoly, podlahy, barový pult,... všetko zo svetlého dreva. Dekorácie na stenách však vôbec nie sú výnimočné, lebo čiernobiele fotky New Yorku sú už v každom druhom bare. Obsluhu predstavujú dvaja mladí Kosovčania a okrem nich stojí pri pulte ešte ich rovesník. Podľa oblečenia tu však nepracuje. Aspoň teraz nie. Za jedným zo stolom pri dverách sedia v oblaku cigaretového dymu dvaja starší domáci. Vykúkajú cez reklamný popis na okne na ulicu. Martin vyberie miesto rovnako pri okne, len na druhej strane uličky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A hneď pochopím, na čo sa obaja pozerajú. Študentky idúce do školy. Nič zvláštne, povedal by si jeden. Pre mňa je to však ďalší zborený mýtus. Informácie zo Slovenska hovoria o tom, že v Albánsku, a teda aj v Kosove, je islamizácia tak silná, že ženy chodievajú zahalené od hlavy po päty a diskutéri súhlasia s Dánskom, ktoré voči zahaleným ženám silno protestuje. Pri pohľade na milé študentky sa však toto tvrdenie rozplýva ako cukor v káve, ktorú mi práve priniesli. Oblečené majú vlastne to isté, kožené bundy, vypasované svetlomodré rifle a na nohách obuté vysoké čierne čižmy na opätkoch. Dlhé čierne vlasy im siahajú minimálne po lopatky. Žiadna šatka, žiadne zahalenie hlavy a tváre! Pekne im vidno dlhé krivé nosy a modré oči. Možno sa náboženská polícia niekde zabudla, lebo na toto môj dovezený stereotyp nemá vysvetlenie. Jedna z nich vojde do vnútra a kráča ku chalanovi pri bare. On ju obíjme a pobozká ju na ústa. Na verejnosti! A to naše média práve varovali dovolenkárov v moslimských krajinách, aby si radšej takéto prejavy náklonnosti nechali do hotelovej izby, lebo istý austrálsky pár v Dubaji zatkli za to, že si dali pusu na verejnosti. V prozápadnom Dubaji. Čo má potom človek čakať v "zaostalom" Kosove?!? Až som zabudol na to, že som si prišiel na sociálnu sieť prečítať statusy spolužiakov o tom, aká bola ťažká skúška z pôd a rastlín, ale že skúška z poľnohospodárskej geografie je spraviteľnejšia. A správu od kamarátky, ktorá mi praje veľa zážitkov a odporúča, aby som signál na posielanie smsiek chytal vidlami na jedli. Milé od nej. Ale to už Martinovi zvoní telefón. "Ak chce ísť mladý s nami do mesta, tak nech si pohne. Čakáme ho s autom na kraji Promenády,” vraví Janko. "Mladý" teda vypije svoju studenú kávu "na ex" a beží vonku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jankovým SUVčkom sa presunieme ku budove, ktorá pred vojnou slúžila ako železničná stanica. Dnes je v dezolátnom stave a aj z cesty vidno, že koľaje na nástupišti nahradila čierna skládka. Teda, tu možno ani čierna nie je. Tu sa rozhoduje o pláne postupu pri nákupe novej elektorcentrály. Najprv pôjdeme smerom von z mesta a keď nenájdeme žiadny vhodný obchod, prejdeme pešo do centra na Bazár. Všade okolo sú neomietnuté novostavby na pozadí hôr a azúrovo modrého neba. Niektoré domy vyzerajú ako moderné

novostavby a hory, foto autor

domy u nás. Ale ďalšie prekonávajú aj tie na ulici, v ktorej je naša základňa. Napríklad jeden má aspoň štyri poschodia, pričom minimálne prvé nadzemné je celé presklenné, no zvyšné podlažia sú bez okien. Ďalší má obrovský pôdorys, na prízemí predajňu a poschodia vyzdobené oblúčikmi a okrasnými balkónmi. Aj sultánov palác by sa mohol isť hanbiť. Za zaujímavú považujem budovu budúcej predajne, ktorej trojhranný štít pripomína úlohu z matematiky. Najviac ma v tejto zástavbe zaujme dom, ktorého celá fasáda je tvorená sklom ako na mrakodrape. Chyba však je, že má maximálne päť poschodí. Majitelia buď nemajú potrebu súkromia, alebo aspoň problém zaplatiť za kúrenie v zime a za chladenie v lete. No ale proti gustu žiaden dišputát, ako sa hovorí.

dom so sklenenou fasádou, foto autor

zástavba, foto autor

Podobné druhy stavieb sa striedajú po celej ulici ťahajúcej sa na severovýchod od centra. Mám nafotené zaujímavé fotky, ktoré okrem architektonického vkusu ukazujú, že ľudia tu vôbec nie sú leniví a stavajú ako mravce. A to sa v strednej Európe traduje, že južne od Chorvátska sa žije v prútených chyžiach, alebo v kamenných pevnostiach. No dobre. Tieto moderné pevnosti sú z betónu, tehiel a skla. A na ulici som stále ešte nevidel somárika a na asfaltovej ceste ani stopu, že by tu v blízkej minulosti prechádzal. Moje zistenia a fotky však nepomáhajú cieľu tohto výjazdu. Kým som sa ja kochal a dokumentoval, chalani nenašli vhodný obchod kde by bolo možné kúpiť benzínový generátor. Preto je čas vrátiť sa do centra mesta.

Po ceste mi do očí padne ďalšia kosovská zvláštnosť. Nebýva zvykom pomenúvať ulice podľa živých ľudí, no tu takéto pravidlo neplatí. Pred dvoma rokmi rozbúrila slovenské diskusné vody informácia, že novovzniknutý, Slovenskom neuznaný, štát Kosovo vo svojom hlavnom meste, Pirštine, premenoval hlavnú ulicu na ulicu Billa Clintona. Ako vďaku za vojenskú a diplomatickú pomoc v občianskej vojne. A nielen prezident, ale aj ministerka zahraničných vecí a hlavný veliteľ vojenskej operácie dostali svoje ulice ešte počas života. Na toto som bol pripravený. Ale nepočítal som s tým, že sa to rozšírilo do celého Kosova.

Rruga Bil Klinton, foto autor

Prechádzame na druhý koniec bulváru prezidenta Clintona a vojdeme do úzkych uličiek smerujúcich k centru mesta. Obzerám sa okolo, aby som našiel ďalší vhodný záber. Prvá mi padne do oka fontána. Taká malá, možno pôvodne určená ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov Peje na začiatku minulého storočia. Dnes však ani táto nie je zazimovaná a chŕli vodu aj napriek tomu, že vonku mrzne. Šikovní Pejania sa vynašli a plnia z nej vedrá na umývanie podlahy. Na čo zbytočne míňať vlastnú vodu, keď sa dá podlaha zmyť spoločnou. Hneď za fontánou ma upúta budova s vežou. Nie je to však ani mešita, ani kostol a dokonca nepôsobí ani ako výstrelok architektonického vkusu. Má dosť oblúčikov a všetkého čo som pozoroval pred chvíľou, ale zakončenie veže ma naozaj prekvapuje. Vyzerá ako ako Dávidova hviezda. Naozaj by som sa nedivil, keby sa ukázalo,

fontána, foto autor

synagóga?, foto autor

že táto budova je synagóga. Keďže sa len pred pár hodinami ukázalo, že nie všetci moslimovia nenávidia všetkých kresťanov, je dosť možné že to bude platiť aj o židoch. V tejto krajine a hlavne v tomto meste sa už naozaj nemôžem diviť ničomu.

Vchádzame do ulice, ktorá vedie priamo na Bazár, ktorému kraľuje mešita. Po ľavej strane stoja autá pred obytnými budovami, no na pravej strane pribúdajú obchody. Je ich možné spoznať podľa vystaveného tovaru pred vchodmi. Vankúše, koberce, šatky, figuríny so šatami, zlatnícke výrobky, čižmy, káble, potrubia. Pekne vedľa seba. A k tomu všetkému občas reklamný pútač detského, ženského alebo

cesta na Bazár, foto autor

afgánska panoráma v Kosove, foto autor

zubného lekára. Ulica sa bližšie k mešite rozširuje a domy ohradzujú širokú trávnatú plochu. Tu sa okrem kamenných obchodov predáva aj zo stánkov. Sortiment ešte rastie. Keramika s vyobrazením Mekky, vlajky, futbalové dresy, tričká s vlajkami Kosova či Albánska, cigarety. Mešita za stánkami a na pozadí hôr mi pripomína niečo čo som už raz videl. Bolo to v knihe, ktorú som dostal pod stromček od brata. Dal mi ju so slovami: “Keď už ideš do tej vojny, tak si prečítaj, čo ťa tam čaká." Knihu zostavil americký žurnalista z rozhovorov so sovietskymi veteránmi z Afganistanu. Zasnežené skalnaté hory, mešita a bazár vyzerajú na fotke z obalu knihy rovnako ako pohľad, ktorým mám pred sebou.

Chalani sa zastavujú a dohadujú na tom, kam ísť, aby sa im podarilo kúpiť potrebný generátor. Ale keďže na nákup a prenos elektrocentrály do auta nie je potrebných 6 ľudí, ale max štyria, ja spomaľujem a Hudeca prosím, aby mal našu partiu na dohľad kým ja budem nasávať atmosféru a cvakať. Pred polrokom ma uchvátil moslimský trh v Mostare, no toto je niečo úplne iné. Hlavne toto miesto nemá šancu byť potemkinovou dedinou, keďže tu zahraniční turisti nechodia a mať otvorený "blšák" pre vojakov NATO táboriacich za mestom by asi veľký profit nerobilo. Táto veľká predajná plocha hmýriaca sa miestnym obyvateľstvom má svoju neopakovateľnú atmosféru. Môj prvý pocit je strach. Tentokrát z okradnutia. Na to ma upozornia aj chalani, lebo malé deti, ktoré od nás žobrú drobné by boli schopné si ich zobrať aj s peňaženkou alebo v podobe telefónu bez opýtania sa. Predajcovia ich však zaháňajú, lebo bez peňaženky by u nich nikto nekupoval. Ďalším vnemom je vôňa. Káva, ktorú davom prenáša čašník z jednej z kaviarní ku trhovníkom, plátené vrecúška s levanduľou predávané v stánkoch a tymián, ktorého zdroj neviem určiť, ale aj tak ho cítim. Aj farby sú tu pre mňa nezvyklé. Krikľavé odtiene červenej, ružovej a zelenej, do toho zlatá trblietajúca sa na slnku. No a potom ľudia. Obliekajú si tmavé kabáty a vetrovky a rovnako tmavé nohavice či rifle. Preto medzi nimi svietime a tak je jasné, že nie sme domáci a nemusíme ani ústa otvoriť. Ak muži nosia čiapky, tí mladší nosia jednoduché čierne alebo šiltovky, no tí starší nosia tradičné balkánske biele plstené čiapky. Takých väčšinou sprevádzajú staršie ženy so šatkou na hlave. Ale to sú jediné ženy so šatkou na hlave, ktoré tu vidno. Okrem toho žiadny turban, ani iná "handra", či zakryté tváre ako by sa nejeden nezávislý a slobodný internetový znalec balkánskych pomerov zaručene pravdivo informoval.

jaskyniari na Bazári, foto autor

ruch bazáru, foto autor

autor a afgánska panoráma, foto Hudec

Vyruší ma Hudec: “Poď už, chalani kúpili centrály a ideme ku autu.” Tak robím ešte posledné zábery a idem. Aspoň pri nesení generátorov sa snažím byť užitočný. Striedam toho, kto nevládze. Škoda, že len krátku

šaty a pediatrov pútač, foto autor

nie len Bratislava má UFO, foto autor

vzdialenosť. Našťastie auto nie je až tak ďaleko a na mňa vyjde len málo striedaní. Je potrebné kúpiť benzín a olej do generátorov, a preto autom musíme obísť celý Bazár aj Promenádu a parkujeme blízko kaviarne, kde som bol pred niekoľkým hodinami. Tu nás čaká Martin, a kým Dušan s Jankom idú kúpiť palivo, zvyšok z nás ide kúpiť niečo na obed. Tento raz to bude burek. V lístkovom ceste zapečené mleté mäso alebo"sir" (balkánsky slaný syr veľmi podobný tvarohu). Veľké kruhy bureku sa predávajú na trojuholníky rovnako ako pizza. Do pekárne prechádzame mostom cez Bistricu. Tu je však rieka úplne iná ako tá, pred jaskyňou. Voda si tu musí raziť cestu cez ostrovy smetí nahádzaných do riečiska. Skoro ako v niektorých častiach Slovenska. Pekáreň je hneď na druhej strane mostu, rovno nad riekou. Vojdem dnu a slušne, albánsky, sa pozdravím. Chyba. Pekár sa ma niečo pýta, no tomu už nerozumiem. V tomto prípade nepomáha ani to, že sa zvyšok skupinky dohovára v slovenčine. Albánec neustupuje a plynule neprejde do srbčiny. Je čas skúšať jazyky. "English?" pýtam sa. Prikyvuje. "Yes, yes.” Teraz už nie je problém. Jeden velikánsky trojuholník mäsového a o nič menší kus syrového bureku a k tomu dva tégliky tekutého jogurtu.

pekáreň bureku, foto autor

Vône pečeného mletého mäsa a syru prenikajú z mastného papiera v igelitke a ja sa nemôžem dočkať kedy budeme na základni. Chutný obed ma zamestná natoľko, že nepostrehnem, kedy sa chalani vychystajú. Len Martin sa ma opýta: "Ty nejdeš?" "Nie, nie. Včera som mal dosť a chcel by som sa učiť." "Ako myslíš." Ostávam na základni s Hudecom. Prikladám do pece, nech mám k tomu učeniu sa teplo. Vyberám z batoha s laptopom poznámky a rozvaľujem sa na gauči. Najskôr opäť skúsim pedo- a biogeografiu, ktorá ma čaká hneď v pondelok po návrate. Neúspešne. Nekonečne ma to nudí, takže tie to poznámky odkladám a vyberám niečo ďalšie. Agrogeografia. No toto mi dúfam pôjde do hlavy ľahšie. Listujem, listujem, ale o nič lepšie. Teda až na časť s vinárskymi oblasťami Slovenska. Ale to je tak na tri riadky v odrážkach. Ďalšie strany však nie sú o nič lákavejšie. Potom mám na výber ešte základy psychológie. A z tých mám husiu kožu. Bol som na nich už dvakrát a bez úspechu. Po návrate to teda bude "buď alebo". Takže z učenia nič nebude. Ale čo iné budem robiť? Hudec si číta a po chvíli zaspí. S tým sa neporozprávam. Treba priniesť drevo a to môžem využiť na zapálenie si cigarety. Zbieham dole do garáže, naplním si bedničku drevom a vytiahnem si jednu zo "stoviek", ktoré som si kúpil ešte doma. S pocitom, že na jedenkrát budem mať oveľa viac nikotínu a tým budem potrebovať menej cigariet. Zapaľujem jednu a pomaly vdychujem dym. Užívam si ho. Ani neregistrujem kedy a ako sa v garáži zjavil domáci. Lámane anglicky vraví, že toto čerstvé drevo je pre neho a pre jeho rodinu, a že my môžme kúriť tým vysušeným za domom. Odpovedám, že je to jedno, nám mokré drevo nevadí. Veď pri peci aj tak trochu obschne. Tiež vyťahuje krabičku s cigaretami a ja mu pohotovo pripaľujem. Chvíľu len tak stojíme a vychutnávame si nikotín, decht, kyanovodík a iné dobroty zabalené s tabakom do papierika. "Ty si nešiel s nimi? Videl som odchádzať autá." "Nie, som unavený ešte zo včera a chcel som sa učiť." "No, keď budeš chcieť, tak príď tak o polhodinu na menšiu večeru a pivo." "Super, ďakujem. Prídem." Domáci zadusí svoju cigaretu, naloží si polienka dreva na predlaktie a odíde kým ja si skúmavo obzerám stále horiacu špičku mojej cigarety a rozmýšľam s čím som to vlastne súhlasil. Ale aspoň budem mať nové skúsenosti.

Najrýchlejšie ako sa to dá bežím s bedničkou dreva na poschodie. Prezliekam si čistý sveter, nech vyzerám trochu reprezentatívnejšie. Teraz tá dôležitejšia vec. Prečítať v cestovateľskom sprievodcovi, ako sa tu správať na návšteve. Ešte si umyť zuby. V ľadovej vode to vôbec nie je príjemné a mám pocit, že v nevykúrenej kúpeľni mi kvapky vody na lícach zamŕzajú. Ešte priložím pár polienok do piecky, nech "kosa ako v Kosove" neprejde aj do izby, kde spím. Oheň ich so syčaním prijíma. Nabudúce sa zapriem a pôjdem do zimy po suché drievko, prisahám si. Je najvyšší čas ísť. Naspäť dole do garáže, potknúť sa o rozhádzané drevo ku dverám a zaklopať. Otvorí mi malé dievčatko. "Ahoj, ja bývam tu vedľa a som sem pozvaný na návštevu,” vysvetľujem pomaly v angličtine. Dievčatko na to: "Viem, otec ťa už čaká,” rovnakou angličtinou ako jej otec. Vyzúvam si topánky, tak ako to prikazuje turistický sprievodca, a krpaňa mi podáva papuče. Na poschodí už naozaj čaká pán domáci. Večeria mne už známu bielu papriku plnenú kyslou kapustou a ku tomu ryžu. Pri stole už čaká nachystaná PET fľaša s miestnym pivom Peje. "Mir dita!" slušne sa pozdravím. Usadí ma oproti sebe na taburet. Pýta sa, či chcem tiež jesť, s čím súhlasím. Počas jedla sa rozprávame o jaskyniarstve, o našej terajšej expedícii. Nalieva prvý pohár piva. Zapaľujeme si každý svoju cigaretu. Debata prejde na moje štúdium. Domáceho vraj vždy bavila geografia. V detstve sa mu páčili cestopisné romány a keď bol starší, strýko-vojak, ho brával na kontrolnú vežu prištinského letiska. Domáci chcel byt meteorológom. "Všimol si si na oblohe niečo zvlášte?" pýta sa ma. Krútim hlavou, že nie. "Videl si tu čiary za lietadlami?" "Nevidel." "To je presne ono. Do vojny vždy o desiatej večer nad mestom prelietavalo poštové lietadlo z Prištiny. Mohol si si nastaviť hodinky. Ale od vtedy nič. Vojaci zakázali." Dievčatko, ktoré mi otvorilo spolu so svojou staršou sestrou práve dopísali úlohy a od otca chcú, aby im ich skontroloval. To pochopím aj bez znalosti albánčiny. Tak isto sa dovtípim, že ich odbil, že teraz nie je vhodný čas a poslal ich ku počítaču.

Vonku zavŕzga bránka, o chvíľu vchodové dvere a počuť dva páry krokov. Jedny ľahšie a druhé ťažšie. A potom ešte kašeľ. Škaredý, hlboký, dusivý, ktorý bodá aj mňa ako poslucháča. Do izby vôjde žena a spoza nej vykúka chlapča. Ona sa slušne pozdraví a hanbiaci sa chlapček nepovie nič. Len znovu zakašle. Matka položí dieťa na gauč a prikryje ho dekou. Je oblečená rovnako ako bežná žena na Slovensku. Žiadne závoje, žiadne šatky ani teraz. Potom kontroluje dcéram úlohy a prejde do kuchyne, naberie si ryžu a papriku a vráti sa do obývačky. Pýta sa niečo muža albánsky a podľa pohľadu na môj prázdny tanier sa asi rozprávajú o tom, či ma ponúkol. "Chutilo ti?” pýta sa ma v omnoho lepšej angličtine ako jej muž. "Áno, paprika je veľmi dobrá. Ďakujem. Falenderit." "Á, už si sa naučil niečo albánsky. To je veľmi dobre. No tak ja ti prinesiem ešte jednu papriku počkaj.” Nestihnem reagovať. Sprievodca píše, že tu sú ľudia veľmi pohostinní. Veria, ako naše staré matere, že hosť do domu Boh do domu. Alebo Allah. Keď ma obslúži, definitívne sa usádza. Odpoveďami na jej otázky zopakujem, že som študent, že tu jaskyniarčim a že sa mi tu páči. "Jaskyne sú tu veľmi veľké. Až na druhú stranu hranice do Čiernej Hory. To sa vie už veľmi dlho. Starí ľudia hovoria, že v Čiernej Hore vypustili kačicu do potoka, ktorý sa stráca v skale a o tri dni ju videli tu v meste plávať na Bistrici." Ešteže rovnakú povesť s kačkou má snáď každá krasová oblasť na svete. Dcéry sa pri počítači začali hašteriť o niečo viac. Pani domáca sa ich zjavne pýta, čo sa deje. Staršia vysvetľuje a pozerá sa na mňa. "Ehm, keď študuješ, tak asi budeš mať viac skúsenosti s počítačmi. Dievčatá chcú pozerať videá z internetu, ale prestalo im to ísť. Mohol by si sa na to pozrieť?" "Jásné, skúsim to." Horšie ako inštalovať modem na poľskej Viste pred dvoma rokmi v Írsku to byť nemôže, myslím si. Windows je XP a je po anglicky. Našťastie. Youtube hlási, že chce najnovší flash player, preto ho dám sťahovať. Vrátim sa ku stolíku a domáca pani ma ponúka cigaretou, lebo aj sama si zapálila a vidí môj poloprázdny balíček stoviek. Nemyslím si, že to deťom prospeje a tomu kašľajúcemu už vôbec. Nechcem však uraziť preto si spolu s domácimi zapaľujem. O chvíľu je už obývačka v hustom oblaku štípajúceho modrého dymu.

"Ja som sa po anglicky naučila od maďarského dôstojníka, ktorý býval tam kde vy teraz. Chodila som mu upratovať a chcela som sa zdokonaľovať v angličtine," spustí domáca sama od seba. Hovorí, že ju pozval na návštevu do Budapešti ku svojej rodine, no nemôže ísť, lebo na to nemá peniaze na víza. Pýta sa, či aj ja som sem potreboval víza, keď neuznávame ich krajinu. Nepotreboval, aj mne je to divné. Nasleduje otázka, prečo neuznávame ich samostatnosť. Ja som sa chcel vyhýbať politke, ale už to inak nepôjde. "Je to chyba našich politikov,” hovorím, "oni si povedali, že neuznajú a obyčajní ľudia s tým nič nezmôžu." Toto je voda na mlyn. "Všade je to rovnaké. Primitívni hlúpi politici.” "Takže nie ste spokojní s politikou?" "Jasné, že nie! Vo vláde sedia tí teroristickí a mafiánski idioti, ktorí si väčšinu peňazí, ktoré krajina dostáva na svoju obnovu rozdelia medzi sebou. Oni chodia na drahých autách, majú obrovské domy, ale ľudia nemajú elektrinu, cesty sú stále rozbité. A neostáva ani na sociálnu podporu pre rodiny. My máme tri malé deti, veď vidíš. A mesačne musíme vyžiť z menej ako 200 eur. Jediná výhoda tej našej slávnej vlády je, že už nemáme vojnu. Že už môžme pokojne spať. To teší každého. Ale inak sú naši politici idioti." A jej muž len prikyvuje hlavou na súhlas.

No takúto úprimnú odpoveď som nečakal. Ponúknem na výmenu svoje cigarety. Všetci traja teda fajčíme moje stovky. Domáci sa sťažuje, že je prisilná a polku si necháva na neskôr. Ja fajčím pomalinky. Aj kvôli chlapčekovi kašľajúcemu zo spánku, ale aj kvôli tomu, že potrebujem správne naformulovať otázku, ktorá mi behá hlavou. "Ja... eh... no...,” koktám. Koktám aj bez toho, aby som kládol takéto otázky, ale táto sa derie z úst veľmi ťažko. Skúšam to: "Neviem toho veľa o histórii Kosova. Len ako malá časť dejín Balkánu. Ale o vojne skoro nič. Veď aj naše správy hovoria o tom, že tu muži chodia na somároch a ženy zahalené päť krokov za nimi. Ako to teda bolo. Teda ak vám to nevadí." Domáca takúto otázku asi čakala a bez váhania začne: "Za maršala Tita bolo všetko vynikajúce. Všetky juhoslovanské národy boli rovnocenné, mohli sme cestovať po svete, aj keď sme tu mali komunizmus. Nie však taký ako vy za železnou oponou. My sme mali dobrý komunizmus. Lenže Tito zomrel a tým sa to začalo. Zobrali nám autonómiu, v Prištine zavreli vysokú školu. Študentov a profesorov poslali ťažko pracovať. Potom prepustili tých Albáncov, ktorí nepracovali fyzicky. Zo dňa na deň. Nemali šancu si nájsť novú prácu. A nakoniec vymysleli zákon, že nepredajú chlieb nikomu, kto si ho nevie pýtať v spisovnej srbčine. To vadilo aj Srbom, ktorí tu bývali vedľa nás. Veď naše rodiny žili celé generácie vedľa seba. Navštevovali sme sa navzájom. Naši otcovia spolu sedávali na lavičkách pred domami a pili pivo, víno alebo rakiju. Tu alkohol pijú všetci. Moslimovia, katolíci aj pravoslávni. Nerobia rozdiel. Lenže v deväťdesiatych rokoch začali cez hranicu prechádzať albánski partizáni." "UČK." "Áno. Presne oni. Platení mafiánmi, opití a nadrogovaní. V noci prišli z hôr, kde sa skrývali v jaskyniach a vtrhli do domov kde bývali Albánci." "Albánci? Nie Srbi?" "Nie. Ku Albáncom. Mužovi namierili zbraň na hlavu a povedali, že keď nepôjde vypáliť dom Srbovi, ktorý býva vedľa neho, tak ublížia všetkým ženám v dome. Starým, mladým, deťom. Takže mužom neostalo nič iné len ten srbský dom zapáliť. To isté ďalšiu noc urobili Srbi Srbom. A keď toho bolo priveľa, z Belehradu zorganizovali milície. Vozili na víkend futbalových chuligánov zastrieľať si tu na ľud. Našťastie sa o tom dozvedeli vo svete a zachránili nás."

Neviem čo mám povedať. Pozerám na neurčitý bod na stole, cigareta mi horí v prstoch bez toho, aby som ju fajčil. Až keď páli na prstoch zahasím ju. Skontrolujem čas na telefóne. Chalani už možno šli na povrch. Mal by som sa ísť Hudeca opýtať, či mu niekto neposlal správu. Tu už viac nechcem sedieť. Obracia sa mi žalúdok. A z papriky a piva to nebude. Je to z toho čo som počul. Dvíham sa ďakujem za pivo a jedlo. Domáca ma zastaví, vraj mi chce niečo dať. Spomeniem si na poznámku v sprievodcovi, "každý hosť dostane od hostiteľa darček a je neslušné ho neprijať." Pani mi podáva päť litrovú zavaráninovú fľašu s nakladanými paprikami. "Zober aj kamarátom. Dúfam, že budú a prechádzam garážou do našej polky domu. Hudec si číta z mobilu knihu a o chalanoch nevie nič. Vraj je ešte skoro na správy alebo paniku. Učiť sa nebudem, skúsim si pozrieť film z laptopu a zaspať pritom. Film však skončí a ja nemám chuť na ďalší. Len sa prevaľujem.

Nemôžem zaspať. Moja predstavivosť pracuje naplno. Hneď ako zavriem oči vidím živé obrazy toho čo sa tu dialo. Tie sú striedané výjavmi toho, ako také niečo môže prebiehať u nás. Neviem si prestaviť čo by som na mieste týchto ľudí robil ja. Alebo čo by robili členovia mojej rodiny, či kamaráti. Čudujem sa, že ľudia tu ostali, aspoň sa prvý pohľad, normálni.

Jakub 'Kubo'  Bernadic

Jakub 'Kubo' Bernadic

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

mladý emigrant, ktorý počas štúdia niečo videl a konečne sa o to chce podeliť Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu