Kosovo I. - Kapitola druhá. Večera a východ Slnka

Autor: Jakub 'Kubo' Bernadic | 4.1.2014 o 10:28 | (upravené 17.7.2014 o 8:34) Karma článku: 11,67 | Prečítané:  5891x

Našlapujem na výčnelky v tme pod sebou a schádzam dole. Len veľmi ťažko sa plní inštrukcia "lez nohami". Strach je silnejší a rukami, ktoré majú držať lano za chrbtom napnuté, sa snažím chytať sa steny. "Nohami, do riti! Lez nohami!", komentuje zhora Martin. Veľmi pomaličky, krôčik po krôčiku zliezam stenu. Zdá sa mi, že to trvá celý deň. Asi v polke steny kričím: "Fredyyy, posvieť mi, ako ešte hlboko". Ten sa nakloní cez hranu a osvieti rímsu. Ešte polhodinu je môj najoptimistickejší odhad. Ale nemám prehľad o čase ani vzdialenosti. Keď som dosť ďaleko mimo Martinovho zorného poľa opäť sa chytám steny. Vďaka lanu v nich len končekmi prstov, čo nemá veľký efekt, takže opäť za sebou napínam lano a opieram sa naň chrbtom. Konečne začínam vidieť pod seba jasnejšie. To už cez výčnelok presvitá Fredyho svetlo. Konečne dosiahnem miesto, kde môžem oboma nohami relatívne pohodlne stáť. Rímsa. S rozklepanými kolenami prekročím skalu ku Fredymu a kričím, "lano voľné". O chvíľu už počuť svišťanie ďalších stopiek a Martin s Hudecom krátko po sebe dosadajú na rímsu.

Cesta na povrch je namáhavá. Mám všetkého plné zuby. Je mi zima z toho aký som mokrý od potu a k tomu sa trasiem ako ratlík vyčerpaním. Ponáhľam sa najviac ako je to možné, len aby sme už boli von z jaskyne. Po rozlámaných blokoch to však neide podľa mojich predstáv. Zakopávam, šmýkam sa, nedokážem prekročiť na prvý krát stredne veľké medzery medzi blokmi. Na záver ma drží pri pozornosti už len klopkanie kovu lezeckej výstroje o steny jaskyne. Za jedným z ohybov ma do tváre zasiahne závan ľadového vzduchu. Povrch je už blízko. Von vychádzame za tmy takže čelovky musia poslúžiť aj na cestu k autám. Dolu kopcom by som sa šmýkal aj bez blata v podrážke gumákov, ale takto to ide ešte lepšie. Ale už mi to je jedno. Sme vonku, tu mi už nič nehrozí.

 

Prezliekanie sa do čistého a suchého musí byť veľmi rýchle, ale aj tak mám pocit, že za tu chvíľu prepotené termo tričko ku mne primrzlo. Prakticky hneď po nastúpení do auta zaspávam. Zobudím sa až na prudké brzdenie pri talianskom check-pointe na kraji mesta. Je tu značka STOP, tak treba stáť. Vojaci nám nevenujú pozornosť, možno by stačilo len urobiť esíčko okolo protitankových zátarás a bolo by. Po ľavej ruke míňame nemocnicu, školu, mešitu a z ulice Generála Wasleyho Clarka odbočujeme do uličiek ku našej základni. Uličky sú uzučké a na seba kolmé. Preto musí Martin každú chvíľu brzdiť a blikať svetlami na znak toho, že prechádza. Ešte trochu šmýkania sa po betónovom povrchu povyše Rushdiho kaviarne a sme tam. Teším sa ako vyvalím na karimatku a pôjdem spať ale plán je iný.

 

Z auta vyberáme speleovaky, špinavé kombinézy a čižmy a nesieme ich do domu. Obrovský kosovský domisko, pôvodne určený na zbiehanie sa mnohopočetných moslimských rodín žijúcich v celom svete počas pôstenho mesiacu Ramadán, však neposkytuje dosť miesta pre sušenie jaskyniarskej výstroje desať člennej slovenskej expedície. Kombinézy sú povešané úplne všade. Vrátane dverí. Takže zima sa môže síriť aj do jedinej vykurovanej miestnosti. Posádky prvých áut už nedočkavo prestupujú. "Bazmek, bazmek. Poďme už konečne jesť." Jedlo má prednosť pred spánkom a k tomu mám šancu vidieť ďalší kus neznámej balkánskej krajiny. Aj keď v tme.

 

Som však sklamaný, lebo okrem fontány, ktorá nie je zazimovaná ani zamrznutá nie je vo slabom svetle pouličných lámp nevidieť takmer nič zaujímavé. Teda ešte okrem ružovej budovy v rakúsko-uhorskom štýle, ktorá kričí zo zástavby socialistických budov na Promenáde. Promenáda, ktorá teraz pripomína westernové mestečko a chýba jej už len prevaľujúca sa slama, je z našej pravej strany tvorená socialistickým blokom, ktorého prízemie tvoria obchodíky a reštaurácie a poschodie... možno hotel alebo byty. To sa dá len tipovať. Po ľavej ruke máme parčík so sochou a potom nasledujú prízemné budovy kaviarni a reštaurácii - "čevapterii". Tie majú na stene do ulice výklad, za ktorým vidno kuchára a gril s komínom, ktorým vonku uniká vôňa dreveného uhlia a grilovaného mäska. Po Promenáde sa promenádujeme všetci, preto

fontána na Promenáde a časť rakusko-

-uhorskej budovy, foto Ďuri

gang of cavers, foto Ďuri

nemám strach z toho, že ma prepadnú miestni gangstri. Ale pre istotu som si zobral so sebou laptop a všetko cenné, lebo od základne nemáme kľúč a ja nemám chuť nechať tam niečo čo by sa mi v budúcnosti mohlo hodiť.

 

Chalani za miesto našej večer vyberajú čevaptériu, v ktorej sa boli najesť už včera, keď som ja ostal strážiť základňu. Do vnútra sa vchádza okolo chladiaceho výkladu, aký

poznáme zo zmrlinárni, no tu zmrzlinu nahradili rôzne mäsové výrobky, šaláty, plenené papriky a syry.

výber v čevaptérii, foto Ďuri

Obsluha pre nás spája niekoľko stolov, z čoho sa čuduje miestna rodinka oblečená v drahom oblečení, ktorá predstavuje jediných zákazníkov. Čašník, ktorého kuchár (a asi aj majiteľ v jednej osobe) vyhnal z posedávanie v sklade nie je ochotný rozumieť srbsky, preto musíme pri objednávke použiť všetky dorozumievacie prostriedky. S drinkami, teda s pivom, to problém nie je. "Beer, bier", skúšame po anglicky a nemecky. "Po, po, bira", súhlasí čašník a robí si paličky do notesíku. Zábava nastáva pri objednávaní mäsového pokrmu, keďže ani so šopským šalátom problém nebol. Pre výber mäsa postupne chalani pristupujú k výkladu, ukazujú prstom na mäsové výrobky a pýtajú sa, "Bú?, Mé? Bé?", a prstami naznačujú rohy zvierat. Moja albánčina z nemeckého sprievodcu nedospela tak ďaleko, aby som si dokázal objednať mäso podľa druhu, a ani zvieratko zo seba nechcem robiť, preto skúsim, "pljeskavica". To chalan pochopí a zapíše si to na papierik.

 

večera za menej ako 4 eura na osobu,

foto Ďuri

Najskôr sú rozdané fľašky piva Peje. Čašník prinesie jeden pohár a so spýtavým pohľadom ho každému z nás ukáže. Niekoľko z nás prikývne na súhlas a naozaj ich aj dostaneme. Po nich na stôl dorazia košíky s chlebom pita. Fascinuje ma ako dokázali niektoré výbojné národy presadiť svoju kuchyňu medzi okupovanými národmi. Obyvatelia Balkánu ta privykli ku tureckému plackovému chlebu, ktorý my poznáme len z kebabu, ale aj ku tureckej káve, koreneným jedlám a podobne. My, Slováci, sme sa od Maďarov naučili variť guľáše, od Rakušanov piecť klobásy a vyprážať rezene a od Rusov... no od tých minimálne na alkoholy pálené zo pseudosurovín (vodka zo zemiakov, tuzemák z cukrovej repy,..).

 

Po chlebe dostaneme misky so šopským šalátom a porcia je tak veľká, že premýšľam, že si svoju pljeskavicu zoberiem domov a budem ju mať na raňajky. No opchlapím sa vyhrám boj s jedlom. A ku tomu ešte aj paprika plnená kapustou a grilovaná pálivá paprika. A ešte ďalšie pivo. Na záver ešte dobrá duša, "bazmek, bazmek", vymyslela "kapurkové" kolo rakije. Povzbudený trúnkom privolám čašníka a poviem, "faturen ju luten". To pochopí správne a prinesie účet. Keď si zrátam čo všetko som z jedol a vypil dostanem strach. Takto večerať v centre druhého najväčšieho mesta krajiny by malo zabolieť nejednu peňaženku. Ale účet rozpočítaný na osobu však vychádza na menej ako 4 eura. To je úplne fantastické, preto sa snažíme nechať poriadne sprepitné. Ale to je odmietnuté a pri pokuse čašníka aj kuchára presvedčiť rukami a nohami, že to je pre neho sa títo tvária urazene. Tak berieme peniaze a ťaháme sa von do zimy.  Unavený, prejedený ale v dobrej nálade ani nevnímam cestu domov. Už len naložiť drevo do pece a v oblaku "fuseklínu" (plyn, vznikajúci pri sušení ponožiek a gumákov) zaspávam.

 

Tento krát mi ani nevadí, že okolo mňa sa chrápe a zima je ešte horšia ako včera. Dvere musia byť otvorené, lebo na oboch krídlach sú rozvešané overaly aj podkombinézy a izbou sa preháňa prievan ako v dobrej jaskyni. Zobudím sa na "Allaaahu akbar" zmiešané so štekotom prebudených psov, doliehajúcim z vonku. Muezínov reprodukovaný hlas pokračuje vo vyznaní viery, ktoré ma zvolať na modlitbu, a psy sa ho ďalej snažia imitovať. Uši počúvajú tento zvláštny súzvuk a oči si zvykajú na svetlo. Oproti včerajšku je ho oveľa viac. A so svetlom je lepšia aj viditeľnosť. Východ Slnka! Vyskočím na rovného nohy a vymotám si ich zo spacáka. Ešte že som proti zime ostal naobliekaný. Nohavice, vetrovku a topánky. Tie som našiel hneď, ale kde sa nabíja foťák? "Čo buntošíš?", preberie sa Martin. Krútim hlavou, "chcem ísť fotiť, len neviem nájsť foťák". Ukáže na nesúrodú zmes káblov od predlžovačiek a nabíjačiek v kúte. Hneď uvidím svoj aparát. "A čo to ideš fotiť?", vyzvedá medzi zívaním Dušan. "Východ Slnka". "Zober aj môj, nech mám čo ukázať doma", a podáva mi svoj foťák. Už len vyriešiť kam ísť fotiť. Pri dverách na balkón spí Ďuri a v pustiť zimu do izby by bolo aj tak neľudské. Peťo, ktorý je už tiež hore, pochopí čo mi vŕta v hlave, "na konci schodov sú dvere na záhradu za domom". Vybehnem z domu a fučím do kopca za ním, aby som sa dostal dosť vysoko, aby mi nezavadzala strecha domu, aby som z východu Slnka ešte ničo stihol. A myslím, že sa to podarilo.

 

panorama rannej Peje, foto autor

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?