Kosovo I. - Prológ

Autor: Jakub 'Kubo' Bernadic | 3.12.2013 o 16:20 | Karma článku: 5,62 | Prečítané:  968x

Zrazu zhasli svetla. Miestnosť osvetľovali len plamene z piecky a z vonku doliehali okrem chladu viaceré mužské hlasy v reči, ktorej som nerozumel. Preklínal som sa za to, že som si toto vybral ako darček k narodeninám.

Zrazu zhasli svetla. Miestnosť osvetľovali len plamene z piecky a z vonku doliehali okrem chladu viaceré mužské hlasy v reči, ktorej som nerozumel. Preklínal som sa za to, že som si toto vybral ako darček k narodeninám.


No ale pekne od začiatku. Ponuku zúčastniť sa expedície v Kosove som dostal k narodeninám. Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta. Cestujem rád, predošlé leto som si zamiloval Balkán a z destinácie sála adrenalín, takže moja odpoveď bola jasná.


Ale tri mesiace sú dosť dlhý čas na úplné podľahnutie panike. Veď o Kosove viem len to najhoršie - naše média a diskutéri ho prezentujú ako teroristicko-zločinecký emirát, kde sa jazdí na somárikoch a kde náhodného cestovateľa z Európy bezdôvodne môžu zavraždiť, uniesť a ak sa mu to náhodou nestane, každú chvíľu tam môže prepuknúť nová vojna a potom už má smolu aj tak. Takže už na Vianoce, mesiac pred odchodom trúsim z medovníkov na mapu západného Balkánu a rozmýšľam ako rýchlo prebehnem 20 kilometrov z mesta Pejë (Peć) na čiernohorské hranice, keď sa náhodou niečo zomelie.


Prípravy na cestu sú teda dosť stresujúce, no keď sa do toho pridajú ešte aj skúšky na vysokej škole, vtedy nastáva panika, ktorej by podľahli aj skúsení Stopári. Štyri skúšky za päť dni sú priveľa aj bez stresu z cesty do nepoznanej krajiny. Alebo je cesta vhodnou výhovorkou, prečo sa na skúšku nedalo učiť. Nech to už bolo ako bolo, nastal dátum odchodu. Teda najskôr sa posunul o 24 hodín ale to už spať nemohol vôbec, takže to bolo jedno.


23. januára 2010 teda vyrážam s batohom plným teplého oblečenia, kúskov jaskyniarskej výstroje a elektroniky na stretnutie s ďalším členom našej posádky v Bratislave. Je strašne fajn stretávať sa človekom, ktorého ste nikdy nevideli, na mieste kde ste druhý krát v živote. Veľkým šťastím je, že taký jaskyniar  pripravený na expedíciu sa nedá pomýliť s nikým iným. Veď kto iný si vykračuje po meste s dvoma obrovskými nepremokavými speleobatohmi a kanistrami, každý na jednom pleci, a prázdnymi kanistrami na benzín?


Takže tak som stretol Lukáša. Na Martina, ktorý nás mal cestou z Prahy vyzdvihnúť, však musíme namiesto plánovanej hodiny čakať hodín šesť a vraj čo najbližšie k diaľnici. Preto nasledoval kondično-taktický presun do Auparku. Aby mojej hrôzy z toho čo nás čaká už o niekoľko desiatok hodín na Balkáne nebolo dosť, ešte na Slovensku som mal dostať lekciu. A to v podobe prechodu Dunaja Starým mostom. Pre neplavca so strachom z výšok to je skutočná liečba šokom. Že prečo sme nešli MHDčkou? Lebo sme potrebovali niekde to čakanie stráviť.


Po prechode zamrznutým Sadom Janka Kráľa sme sa usadili v stravovacej časti nákupného centra. Zdesené pohľady okolojediacich boli na nezaplatenie. Asi preto, lebo málokedy sa tam usadí na dlhé hodiny dvojica vystrojená do hôr. Pri jedle čas však našťastie ubehol rýchlo, aj keď som sa na pár minút pokúsil venovať sa poznámkam na skúšku z Fyzickej geografie II Pedo- a Biogeografie, ktorá ma mala čakať po návrate. Nuda dokáže prinútiť človeka robiť veľmi divné veci. Martin dorazil okolo polnoci a tým sa definitívne rozplynul sen o tom, že Belehradom prejdeme v noci, kedy je tam doprava relatívne plynulá. Ja som však hneď po prekročení maďarských hraníc smerom na Budapešť zaspal. Po dlhých týždňoch som zaspal bez problémov. Som presvedčený o tom, že tak ako sa designérom nepodaril exteriér Fiatu Multipla, tak naopak sa im podaril interiér. Aj najmä sedadlá! Na tých sa spí úplne úžasne.


Zobudil som sa až na hraničnom prechode Horgoš na srbsko-maďarských hraniciach. Tu zastavujeme na výmenu peňazí a hlavne na kávu. A tá je fantastická! Každý kávičkár by mal aspoň raz v živote dostať šancu ochutnať balkánsku kávu. A moja prvá balkánska káva bola na benzinke, tá ešte lepšie ma mala ešte len počať. Balkánska káva je nielen fantastická svojou chuťou a vôňou, ale aj tým, že aj napriek svojej sile človeku neublíži. Ani keď ich vypije niekoľko. Rovnako nebráni v spánku počas cesty. Ono je totiž dosť nudné čumieť do čierno čiernej tmy. Takže znovu zaspávam a zobúdzam sa len na prestávky na tankovanie a ďalšie kávy. Svitanie nás zastihne južne mesta Niš na srbsko-bulharsko-macedónskom pomedzí v dedine Džep. Tu už Martin pozná reštauráciu, kde sa pravidelne zastavujú na fazuľovú polievku - pasul s pečeným bôčikom. Z rozplývajúcej sa hmly sa ukazuje uzučké údolie Južnej Moravy, kde sa vedľa seba okrem rieky zmestia len železnica a cesta a domy musia nájsť miesto na strmých kopcoch nad riekou, pričom tie na západe tvoria hranicu s Kosovom a tie na východe s Bulharskom.


Ďalej sa cesta kľukatí údolím Južnej Moravy ďalej na juh k macedónskej hranici v meste Preševo. Prečo na macedónske hranice? Lebo isť priamo cez srbsko-kosovské by znamenalo veľké zdržanie a mnoho zbytočných otázok od Srbov.  Z okien auta je poznať, že sme urazili kus cesty na juh. Po snehovej pokrývke, ktorá sa držala aj Bratislave, niet ani stopy a aj teploty snáď stúpajú aj nad nulu. Z úzkeho kaňonu, sa okolie mení na širokú rovinu riek Vardar a Treska, v ktorej leží macedónske hlavné mesto Skopje. Na juh od neho sa zubaté slnko odráža od snehových čiapočiek planine Jakupica, na západe od planiny Šar na hranici s Albánskom a niekde za nami na východe je v opare bulharská Stará Planina. V Macedónsku vidím prvé novopostavené mešity a veľmi ma zaujíma aké to asi bude v moslimskom Kosove. Martin mi požičal turistického sprievodcu po Kosove, vraj nech sa naučím par základných fráz, keď sa už tento rok učím ruštinu a arabčinu súčasne.


Na hraniciach v Elez Han vstupujeme do Kosova. Už počas čakania je moja panika naspäť. Uvedomil som si, že moje priezvisko je nápadné podobné na priezviska v Srbsku a mám strach, že ma ani cez hranice nepustia. Prvé dojmy z Kosova potvrdzujú všetko zlé čo som o ňom doma čítal. Všade smeti a na cestách staré rozbité VW Golf II, alebo jeho juhoslovanská kópia Yugo Koral 45. Keď za hranicami zastavujeme na "cik-pauzu" tak odmietam vystúpiť ako prvý, lebo mám strach, že v každom kroví striehnu zarastení mužíci s hrdzavými nožmi pripravení okradnúť a podrezať nás. Trochu pokoja získam až keď po ľavej ruke vidíme

Camp Bondsteel, najväčšiu americkú základňu mimo USA, a predbieha nás americký armádny Hummer.


Prechádzame úrodnou Kosovskou rovinou okrajom Kačaniku a cez Ferizaj, kde spoznávam, že kosovskí motoristi, rovnako ako chodci sú veľkí anarchisti a niečo ako pravidlá cestnej premávky. V úvode nemeckého turistického sprievodcu je k tomu poznámka "nie je to až tak zlé ako v Albánsku". Hm, keď toto prežijem pôjdem sa na to pozrieť. Z Ferizaje smerujeme na severozápad, aby sme sa vyhli Prištine, lebo tam je vraj doprava ešte dvestokrát horšia. Cieľom je prejsť po málo kvalitných cestách a napojiť sa tak na budúcu diaľnicu Priština-Pejë. Krajina, po ktorej sa preháňali Osmania a kresťanská nobilita, aby si mohli "dať do držky" počas bitiek na Kosovom poli, je tu mierne zvlnená, porastená nízkymi listnatými drevinami. Na pohľad z auta lieskami alebo miniatúrnymi dubmi. Keď si už myslím, že za svetla dorazíme do cieľ cesty, ale to šťastie sme nemali mať.

 

Schádzame z cesty pri paletách s kusmi stavebného kameňa a ideme autom za kríky a ďalej do lomu máme ísť pešo. Nápad opúšťať auto sa mi vôbec nepáči, ale potrebujem si natiahnuť nohy, takže nemám na výber. Lom je vlastne veľký fosílny jaskynný systém, ktorý však lámači kameňa odstránili po vrstvách a my vidíme už len zvyšky jaskynných priestorov až po strop vyplnených ružovkastým ílom. Nájdeme aj pár priepastí, ale nemáme chuť vybaľovať laná a inú výstroj takže výskum necháme na voľný deň a najmä po konzultácii s kosovskými kamarátmi, keďže povolenie na výskum máme len v municipalite Pejë.


Slnko pomaly zapadá a začína sa ochladzovať. Nasadáme do auta a na periférii mesta sme už za tmy. Martin volá Mentorovi, ktorý je šéfom miestnych jaskyniarov a zorganizoval nám ubytovanie. Lukáš v centre mesta vystupuje, vraj bude koordinovať ďalšie skupiny účastníkov expedície, ktorí majú tiež v tomto čase doraziť a ja s Martinom idem na "expedičnú základňu". Asfaltový povrch cesty sa mení na dlažbu a neskôr len na ujazdené blato. V tme je jasné, že budeme bývať vo veľkom novopostavenom dome, kde v jednej polovici býva kosovský domáci s rodinou a celá druhá polovica bude naša. Na opačnej strane ulice je plechová garáž, slúžiaca ako autoservis. S Martinom sme vyložili auto, a ja som si šiel na poschodie nájsť teplé miestečko kde budem spať. Voľba teda padla najbližšie ku piecke, ktorá, ako sa ukázalo bola jediným vykurovacím zariadením v našej časti domu. Martin ide po zvyšok expedície do centra do mesta a zaobstarať nám večeru. Dostávam za úlohu rozložiť a udržiavať oheň.

 

Zrazu zhasli svetla. Miestnosť osvetľovali len plamene z piecky a z vonku doliehali okrem chladu viaceré mužské hlasy v reči, ktorej som nerozumel. Preklínal som sa za to, že som si toto vybral ako darček k narodeninám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?